Agentúrnu správu sme nahradili článkom z tlačového vydania.
PCHJONGJANG, BRATISLAVA. Keď Kim Čong-il prebral v roku 1994 po smrti otca Severnú Kóreu, bol v krajine hladomor a po páde Sovietskeho zväzu ledva prežívala. Za 17 rokov stiahol krajinu ešte viac nadol.
Jeho syn Kim Čong-un, ktorého vo štrvtok na záver otcovho pohrebu prvýkrát titulovali ako vodcu, preberá moc v štáte, v ktorom je podľa odhadov OSN asi šesť miliónov podvyživených ľudí.
Bežná distribúcia potravín nefunguje, ľudia sa spoliehajú na čierny trh. Ten sa trestá smrťou, no Severokórejčania už nemajú čo stratiť. Nemôžu si ani robiť zásoby, aj za to je trest smrti.
Fakty
Severná Kórea
Z 24 miliónov občanov hladuje asi štvrtina.
Armáda má viac ako 1,2 milióna vojakov, ďalšie milióny sú ľudia v zálohe. Na jej prevádzku ide štvrtina HDP.
V prevýchovných a pracovných táboroch je 200tisíc ľudí. Šanca, že sa z nich niekedy dostanú, je minimálna.
Armáde sa vždy ujde
Jedným z najtragickejších dedičstiev Kim Čong-ila je zavedenie zásady „armáda má prednosť“. Vojakom sa teda žije dobre, pre nich sa jedlo vždy nájde. Aj za cenu, že ľudia hladujú.
Oficiálna propaganda pritom práve vedenie krajiny armádou považuje za jeden z najväčších Kimových prínosov. Súvisí s tým vybudovanie jadrovej zbrane, ktorá vraj ľudí ochraňuje pred americkou hrozbou.
To je sčasti pravda a jeden z dôvodov, prečo Západ tak tvrdo nezasahuje. Jadrový program však dostal Pchjongjang do izolácie a sankcie tvrdo dopadajú na obyčajných ľudí.
Jadrový program vyvoláva o to väčšie obavy, že je nejasné, či Kim Čong-un naozaj ovláda krajinu. Severná Kórea je nevypočítateľná a útok by mohol ohroziť najmä južného suseda.
Nadprirodzené úkazy a žiaľom zlomené straky sprevádzajúce smrť Kim Čong-ila sú jedným z vysvetlení, prečo mohla aktuálne najbrutálnejšia diktatúra sveta prežiť do našich dní, píše Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Ústava bez marxizmu
Upredňostňovanie armády ukazuje, že severokórejský režim už nie je typickou komunistickou diktatúrou.
Zo začiatku síce prebral stalinistický model, no v 70. rokoch Kim Ir-sen zmenil ústavu a vypustil z nej zmienku o diktatúre proletariátu. Za vlády jeho syna sa krajina odkazu na marxizmus vzdala úplne.
Od 70. rokov je krajina postavená na ideológii Ču-čche, čo sa voľne prekladá ako sebestačnosť. Aj keď bola krajina stále závislá od pomoci Sovietskeho zväzu, pred zvyškom sveta sa uzavrela.
Aj v tomto sa líši od komunistických režimov, ktoré snívajú o internacionále.
Najviditeľnejším rozdielom je vládnuca dynastia. Aj v najtvrdších komunistických režimoch vyberá vládcu skupina na čele. Kim Čong-unovi stačilo len to, že je synom svojho otca.
Pevný ako Kaddáfí
Režim drží moc pevne v rukách, akýkoľvek odpor trestá koncentračným táborom. Neskončí v ňom len páchateľ, ale celá jeho rodina. Treba vraj odstrániť celý buričský gén. V „prevýchovných“ táboroch je až dvestotisíc ľudí.
Režim síce vyzerá neotrasiteľne, ale ešte pred rokom tak vyzerala aj Kaddáfího Líbya. Tá však nemala na hraniciach spriatelenú a čoraz mocnejšiu Čínu.
Na pódiu ukázali Kima III.
Severokórejskí stranícki a armádni funkcionári sa v druhý deň pohrebu predbiehali, kto lepšie vyjadrí vernosť novému lídrovi.
PCHJONGJANG, BRATISLAVA. Aj druhý deň pohrebu severokórejského lídra Kim Čong-ila musel byť dokonalý. V stredu ho previezli po Pchjongjangu, kde sa mu klaňali desaťtisíce ľudí. Vo štvrtok si ho uctili na hlavnom námestí.
Prišlo vraj až milión ľudí. Opäť sa zoradili do dokonalých útvarov, rovnako ako v stredu. Keď vtedy pri ceste vyčnieval televízny štáb, grafik ho radšej z oficiálnych fotografií odstránil.
Vo štrtok boli svedkami neoficiálnej korunovácie Kim Čong-una, syna a nástupcu zosnulého lídra. Na pódiu sa vládne špičky predbiehali v tom, kto lepšie vyjadrí vernosť novému vodcovi.
„Naša sila bude pod vedením súdruha Kim Čonguna tisíckrát väčšia ako súčasný smútok,“ sľúbil ľudu predseda parlamentu Kim Jong-nam, oficiálna hlava štátu.
Najväčšou zásluhou zosnulého diktátora je podľa neho to, že vyriešil otázku nástupníctva.
Kim Čong-un sa pritom na prebratie moci v krajine pripravuje len tri roky, nemá ani tridsať a zo začiatku mu vo vládnutí budú musieť pomáhať stranícke a armádne špičky.
Na pódiu vystúpil aj Kim Čongkak, vysoký armádny funkcionár. Sľúbil, že krajina bude pokračovať v politike, podľa ktorej budú prostriedky smerovať najprv k armáde.
Samotný Kim Čongun počas prejavov len súhlasne prikyvoval, sám sa národu neprihovoril.
Najmladší syn zosnulého lídra sa zrejme nestane prezidentom krajiny, nebol ním ani jeho otec. Zakladateľ štátu Kim Irsen sa totiž po svojej smrti stal večným prezidentom.
Napriek tomu ho štátne médiá aj vládne špičky označujú za „najvyššieho lídra strany, štátu a armády“.
Matúš Krčmárik
