PRAHA, BRATISLAVA. V noci pred štátnym pohrebom a súkromným obradom naspievala jeho obľúbenú pieseň Když jsem já šel tou Putimskou bránou a spolu s Michaelom Kocábom vyberala piesne, ktoré mal rád.
Dagmar Havlová musela týždeň pred Vianocami tráviť celkom inak, než si naplánovala. Päťdňovú rozlúčku s manželom a bývalým prezidentom Václavom Havlom, s ktorým prežila 14 rokov, však zvládla bývalá prvá dáma rovnako dôstojne, ako jeho početné hospitalizácie.
Je ťažké plakať i neplakať
Najťažšie to zrejme mala v duchovnom centre v Pražskej križovatke v Kostole sv. Anny. Tam v októbri Havlovci oslávili Václavove 75. narodeniny a v pondelok minulý týždeň prvýkrát vystavili rakvu s jeho ostatkami pre verejnosť.
Hodinu pred otvorením centra, ktoré nechala zrekonštruovať nadácia Havlovcov, položila k rakve červenú ružu a ostala pri nej asi hodinu. Keď z centra vyšla, musela ju upokojovať rádová sestra, ktorá sa o Havla starala.
„Aké ťažké pre ňu musí byť plakať, keď celý svet sleduje jej slzy, a neplakať tam, kde to práve nejde, to vie len ona sama,“ povedala pre MF Dnes jej priateľka Táňa Fischerová.
Teraz to bude ťažšie
Vdova po exprezidentovi si opuchnuté červené oči skrývala za tmavými okuliarmi, ale verejnosti sa nevyhýbala. Postavila sa na čelo sprievodu, ktorý previezol telo z Pražskej križovatky na Hradčany a na štátnom pohrebe vyzerala s čiernym závojom dôstojne a noblesne.
S arcibiskupom Dominikom Dukom odriekala modlitbu za Havla, s katedrálou spievala Kyrie, Kyrie eleison a plakala až pri českej hymne. Na súkromnej rozlúčke sa dokonca dokázala zasmiať. Päť dní bývalá prvá dáma zvládla, ťažšie budú tie, ktoré prídu po nich.
