PRAHA. Nie je asi veľa miest, kde sa dá lepšie spoznať druhý človek ako vo väzení.
Pred necelým rokom venoval Václav Havel spomienku „spoluväzňovi“ Jiřímu Dienstbierovi. Bolo z nej cítiť, ako hlboko si vďaka spoločnej skúsenosti z komunistického kriminálu túto osobnosť váži.
Jirka vedel, kto sú slabosi
„Jirka bol pohoďák, mal nadhľad a bral veci s humorom. Nespomínam si, že by som ho niekedy videl zrúteného, nešťastného, alebo že by prepadol beznádeji. Nemal v sebe nenávisť k bacharom, čo je stav ducha vo väzení pochopiteľne dosť rozšírený. Dokázal rôznym veľkým gaunerom, ktorí ubližovali menším gaunerom, priateľsky a láskavo vysvetliť, že sú slabosi,“ napísal Havel.
Senátor, niekdajší novinár a disident Jiří Dienstbier zomrel 8. januára. Bolo to na začiatku roka, počas ktorého odišlo nečakane veľa popredných osobností českého disentu, bojovníkov za slobodu a demokraciu. A na jeho konci zomrel i sám Havel – najväčší symbol novembra 1989.
Takmer celý posledný rok Havel márne bojoval s vlečúcou sa chorobou dýchacích ciest a musel sa rozlúčiť s veľmi blízkymi priateľmi. Dienstbier bol prvým z nich.
Odsúdili ich spolu
Ako jedných z najznámejších predstaviteľov Charty 77 ich v roku 1979 odsúdili na tri roky väzenia. Totalitný režim vtedy stupňoval represie proti nepriateľom. Vo väzení v Heřmaniciach sa vtedy zišla skutočne pestrá spoločnosť.
„Na povinnej gymnastike po pracovnej zmene sa schádzali budúci prezident (Václav Havel), budúci pražský arcibiskup (Dominik Duka), dvaja budúci podpredsedovia vlády (Jiří Dienstbier a Václav Valeš) a budúci senátor (Václav Benda),“ spomínal Havel.
„Želal by som si, aby aspoň niečo z priateľského ducha politických rozpráv v umyvárke, ktoré sme občas mohli viesť, sprevádzalo dnešné pravoľavé politické diskusie,“ uviedol Havel pri spomienke na Jiřího Dienstbiera. Vyčerpaný prácou na filmovom stvárnení hry Odchádzanie začal na jar Havel sám bojovať o život. Vo chvíli, keď sa zotavoval z akútneho zápalu dýchacích ciest, zastihli ho ďalšie dve nepriaznivé správy.
V máji zomrela Olga Stankovičová, signatárka Charty 77, vydavateľka samizdatových časopisov. V auguste to bola správa o úmrtí českej diplomatky Markéty Fialkovej. Aj ona patrila k ženám Charty. Viackrát ju uväznil komunistický režim.
„Olga a Markéta neboli veľmi verejne známe, preto sa o nich toľko nepísalo. Václava však ich smrť veľmi zasiahla,“ spomína dokumentarista Břetislav Rychlík, ktorý Václava Havla niekoľkokrát počas leta navštívil na jeho chalupe na Hrádečku.
Bez Magora by nebola Charta
Počas necelých dvoch jesenných týždňov prišiel český disent o ďalšie dve osobnosti – spisovateľa Jiřího Grušu a básnika Ivana Martina Jirousa.
„Bez Magora Jirousa by vôbec nevznikla Charta. Havel sa začal zaujímať o underground, spriatelil sa s Jirousom a spojil dovtedy oddelené skupinky odporcov režimu. Medzi Havlom a Jirousom zafungovala nejaká zvláštna chémia. Myslím si, že odchod Magora musel prežívať veľmi ťažko,“ hovorí podpredseda českého senátu Petr Pithart.
Ťažko chorý Václav Havel reagoval na Jirousovu smrť len stručnou správou, že to bol po dlhé roky jeho dobrý kamarát. „Bol to rok zlých správ, keď nás opustilo veľa skvelých ľudí. Tá posledná správa z tejto nedele ich všetky zatienila,“ dodal Rychlík.
Autor: Antonín Viktora, MF Dnes
