Davy Čechov sa lúčili s exprezidentom pri jeho rakve. Slovensko tiež vyhlásilo štátny smútok.
Z Prahy od našej redaktorky Miriam Zsilleovej
PRAHA. Pred 22 rokmi dostal ľudí do ulíc, aby prišli pochovať komunizmus v Československu. Od nedele Česi vychádzajú do ulíc sami, aby dali zbohom symbolu boja proti totalite.
Za disidenta, dramatika, politika a obyčajného človeka Václava Havla prišli státisíce Čechov v takmer všetkých väčších mestách zapáliť sviečku, položiť kvety či urobiť havlovské véčko na miestach, ktoré im ho pripomínajú.
Rakvu s ostatkami posledného československého a prvého českého prezidenta Václava Havla v pondelok presne napoludnie vystavili v centre Prahy. V tichu a mraze stáli ľudia dve hodiny, aby sa poklonili pred rakvou jednej z najväčších osobností našej histórie.
Havel (75) zomrel v nedeľu ráno v spánku na chalupe v Trutnove. „Ešte sa v pokoji vyspal a dal si v nedeľu raňajky s tým, že si zdriemne. Už sa nezobudil,“ povedal jeho lekár Tomáš Bouzek.
Česko prvýkrát od útoku na dvojičky v roku 2001 vyhlási štátny smútok na tri dni, od zajtra až do piatkového pohrebu. Na deň pohrebu ho vyhlásilo aj Slovensko.
Tisícky ľudí Prišli sem tisícky ľudí rôznej viery, presvedčenia, profesie i veku.
Pred Kostolom svätej Anny v centre Prahy, ktorý založil knieža Václav v roku 927, včera čakali v dlhom rade. Pred medzinárodným duchovným strediskom Pražská križovatka v kostole stáli hodiny, aby sa prišli vyrozprávať zo svojho smútku.
Priniesli kvety a sviečky k rakve disidenta, dramatika a politika Václava Havla, ktorý zomrel v nedeľu ráno v spánku.
Deň štátneho smútku je to najmenej, čo si najlepší prezident, akého kedy Slovensko malo, od svojej bývalej vlasti zaslúži, píše Peter Schutz.
Čítajte komentár (piano) >>
Rakva s exprezidentom V mraze a tichu stáli hodiny a trpezlivo sa posúvali k miestu, kde včera prvýkrát vystavili uzatvorenú rakvu s pozostatkami posledného československého a prvého českého prezidenta, o ktorého pohreb sa teraz stará jeho nástupca Václav Klaus.
Davy sa pomaly posúvali popri fotografiách usmiateho muža, aby mohli vystúpiť na pódium a v sugestívnom duchovnom centre sa pokloniť človeku, ktorému verili a ktorého si vážili.
Málokomu sa chcelo hovoriť. „Bude nám strašne chýbať, škoda, že už pre svoj vek nestihol zaujať miesto v európskej politike, kam patril,“ hovoria manželia Husákovi po tom, čo sa poklonili rakve s ostatkami. Boli s ním aj v novembri 1989
Obaja tlieskali Havlovi na Václavskom námestí 17. novembra i koncom decembra 1989, keď sa stal prvým nekomunistickým prezidentom.
Taký prezident už nebude „Takého prezidenta už mať nebudeme,“ hovorí pán Robert, ktorý sa bol ráno podpísať aj do kondolenčnej listiny na Pražskom hrade. Čo do knihy exprezidentovi napísal, nepovie. „Je to len pre neho a je to osobné,“ hovorí a narýcho si utiera slzu.
Václavovi Havlovi by sa to určite páčilo. Pred dvoma mesiacmi oslávil 75. narodeniny na tomto duchovnom mieste, ktoré dala zrekonštruovať nadácia manželov Havlových. Exprezident už tam pôsobil veľmi unavene a vyčerpane.
Viac ako štyristo hostí mu vtedy prišlo zaželať veľa zdravia. Odovzdal tam i 13. cenu svojej nadácie VIZE 97. Dostala ju prvá Slovenka a druhá žena v jej histórii, teoretička umenia a filozofka Iva Mojžišová.
„Rozhodli sme sa, že budeme odmeňovať tých, ktorí nie sú pyšní, ktorí si nemyslia, že všetko vedia. Tých, ktorí si vedia klásť otázku o zmysle vecí, o zmysel seba samého,“ povedal vtedy oslávenec Havel.
Znechutení Česi V pondelok si v tichu kládlo otázku o zmysle vecí mnoho Čechov. Väčšina z nich je znechutená pomermi v krajine a s Havlom strácajú poslednú nádej, že to dá niekto do poriadku.
„Bude chýbať mnohým, v súčasnej svetovej i európskej kríze chýba podobný typ politika, ktorý má odvahu a víziu,“ pripúšťa i český politológ Jiří Pehe, ktorý poznal Havla osobne.
Dojatý Havlov kolega Spolu s rodinou si hodinu vystál v zástupe pred pražským Kostolom svätej Anny, aby sa poklonil pred jeho rakvou.
Aj on premáha dojatie a hovorí o Havlovi nie ako politológ, ktorý bol dva roky šéfom jeho politického odboru v prezidentskej kancelárii, ale ako jeho priateľ.
„Budem si ho pamätať ako skvelého, slušného a láskavého človeka s veľkým zmyslom pre humor, hlavne ten jeho burácajúci smiech mi ho bude pripomínať,“ hovorí.
Nie je jedinou známou osobnosťou v zástupe čakajúcich. S ľuďmi čaká i pražský primátor Bohuslav Svoboda.
„Bol som vlastne neďaleko miesta, kde zomrel. Cez víkend som bol na horách pri Trutnovsku,“ hovorí primátor, kým sa dav posúva ku kostolu.
„Najviac mi bude chýbať, že tu už nie je nikto, kto žil celý život pre nejaký ideál a neopustil svoju vieru pod tlakom. Takí nám v spoločnosti chýbajú,“ hovorí primátor. Je prekvapený a rád, koľko Pražanov sa prišlo rozlúčiť.
Uplakaný otec Neďaleko primátora stojí trpezlivo druháčka Saška s kyticou tulipánov. Školskú tašku jej drží otec. Keď sa spolu poklonia pred rakvou, otec sa rozplače. Nedokáže nič povedať.
Kytica tulipánov leží vedľa červenej ruže, ktorú tu včera položila Havlova zdrvená manželka Dagmar.
V kostole strávila hodinu pred tým, než sa dvere otvorili verejnosti.
Prišla s ňou dcéra Nina z prvého manželstva a rádová sestra, ktorá sa o Havla starala do poslednej chvíle. Pred dvanástou hodinou vdova odišla. To už niektorí ľudia čakali pred kostolom dve hodiny, aby dali svojmu Havlovi zbohom ako prví.
Smútok za Havlom Jiřina Šiklová, sociologička
Stále mi volajú priatelia, že Havel zomrel. Trochu mi to pripomína atmosféru, keï si ľudia v auguste 1968 hovorili, že do Prahy prišli tanky. Cieľom nie je informovať, ale podeliť sa s blízkym èlovekom o svoju úzkosť.
Umberto Eco, spisovateľ
Václav bol presne tým typom človeka, s akým by si jeden rád pohovoril v kráme, len tak, o literatúre, o bežnom živote. Najradšej by som k tomu mal desaťkrát, stokrát viac príležitostí.
Ondřej Trojan, režisér a producent
Vidím, ako tam hore klopeš na nebeskú bránu, dvere sa otvoria a ty vystrúhaš tú svoju typickú, trochu drevenú švihácku poklonu. A budeš sa potuteľne usmievať pod fúzy: „Tak ma tu máte, azda vám nenarobím veľa problémov, viete, so mnou to nikde nie je úplne jednoduché...
Jiří Černý, hudobný kritik
Až do tohto smutného dňa by mi nenapadlo, že mi niekedy bude telefonovať viac ľudí než keï zomrel Lennon.
Jaroslav Dušek, herec
Havel bol veselý človek a takú pompu k svojmu úmrtiu by neprijal s nadšením.
Slovák vďačí Havlovi, že sa mohol vrátiť František Semerát čakal v zahraničí na pád komunizmu trinásť rokov.
PRAHA. Elegantný postarší muž v čiernom kabáte si skladá okuliare a pomaly opúšťa stolík s kondolenčnou knihou na Pražskom hrade.
Pre Františka Semeráta je to osobné. S Václavom Havlom sa niekoľkokrát stretli, keď sa vrátil z emigrácie. „Bude mi chýbať ako človek, ktorý s vami zašiel do krčmy a porozprával sa,“ hovorí.
František Semerát je polovičný Slovák, ktorý dnes v Prahe zastupuje slovenskú spoločnosť v oblasti reklamy.
Z Československa ušiel na služobnú doložku zamestanca vtedajšej štátnej cestovnej kancelárie CKM, ktorú si kúpil od kamaráta. Mal 23 rokov a vo Francúzsku čakal na pád komunizmu trinásť rokov. Vrátiť sa mohol v roku 1989. „Bolo to presne na Vianoce, videl som rodičov a nemohol som tomu uveriť,“ spomína.
Preto v pondelok prišiel na Pražský hrad. „V kondolenčnej listine som sa prezidentovi poďakoval, že som sa mohol vrátiť do slobodnej krajiny,“ hovorí. Je smutný, že odišiel Havel a je znechutený z toho, čo po ňom príde. Tak ako mnohí Česi hovorí, že bol jediným politikom, ktorý tu mohol niečo zmeniť.
(mim)
