Londýn 7. júna (TASR) - Návštevníci Veľkej Británie si to určite pred vstupom na ostrovy prečítajú v každom turistickom sprievodcovi, no aj tak neprestávajú žasnúť, keď to vidia na vlastné oči. Či už je to na autobusovej zastávke, v obchode, na pošte alebo pri akejkoľvek inej príležitosti, ktorá sa sama núka - Briti vždy vytvoria vzorný rad a ešte vzornejšie v ňom stoja. Tento úkaz je podľa nemeckého antropológa Josepha Heinricha tak pozoruhodnou črtou sociálneho správania, že Angličanov, Škótov, Welšanov a Severných Írov v porovnaní s inými "zaostalými" národmi sveta stavia priam až na vyšší stupienok vývoja civilizácie.
Profesor Heinrich a jeho kolega profesor Robert Boyd opisujú státie v rade - čiže "formu dobrovoľnej interakcie s neznámymi ľuďmi" - ako "najvyššiu formu kooperatívneho správania sa skupiny", čo je vskutku korunou vývoja druhov.
Už samotná etiketa státia v rade je predmetom sama o sebe. Existuje totiž nespočetné množstvo nepísaných pravidiel, ktoré treba pri státí v rade dodržiavať, od zachovávania si správnej vzdialenosti od vpredu stojacej osoby až po vhodný postoj stojaceho. Najmä určenie správnej vzdialenosti od ostatných stojacich je však hotová veda, ktorú sa mimo Britských ostrovov zrodený tvor musí zrejme celý život krvopotne učiť. Príliš sa k druhému priblížiť totiž znamená narušiť jeho osobný priestor - priam až intímnu zónu - čo je neodpustiteľné spoločenské faux pas, ktoré u takto napadnutej osoby obyčajne vyvolá vražedné gánenie.
Ak však z nevedomej a najmä dobre myslenej zdvorilosti necháte medzi vami a pred vami stojacou osobou príliš veľký priestor, príchodzí za vami sa vás nutne opýta: "Stojíte v rade?" Čo síce znie pomerne zdvorilo, avšak vo svojej najhlbšej podstate to znamená to isté, ako keby na vás zrúkol, "Vy idiot, neviete sa normálne postaviť do radu?"
Cudzinci v takejto situácii nepochybne ocenia akúkoľvek radu, avšak tip, ktorý ponúkol denník Guardian, asi nemusí byť najvhodnejší pre všetkých. Svojím povestne suchým anglickým vtipom totiž navrhuje, aby ste si pri státí v rade ponechali taký odstup, "ako keď tancujete so starou tetou Hildegardou."
Brit, ktorý príde na autobusovú zastávku ako prvý, vytvorí vždy disciplinovaný útvar, ktorý každému ďalšiemu príchodziemu jasne naznačí, že sa má postaviť až zaňho. Ak by sa turista neznalý miestnych špecifík náhodou nepostavil do radu, ale len tak z neho vytŕčal či nebodaj sa snažil predbiehať, miestni ho hneď uvedú na pravú mieru a oboznámia ho, že "Tu je rad."
To, že státie v rade je vážna vec, nepochybne potvrdzuje aj skutočnosť, že dvaja zaľúbenci len vo veľmi zriedkavých prípadoch povedia, že sa zoznámili v rade. Pri státí v rade sa nepatrí takmer ani len viesť bežnú konverzáciu, nie ešte šepkať si zaľúbené nezmysly.
Aprílový prieskum vykonaný na vzorke 1200 ľudí stojacich v rade odhalil, že muži trávia čas v rade pozeraním sa na okoloidúce dámy, čítaním novín alebo premýšľaním o futbale. Myšlienky žien stojacich v rade sa zasa zvyčajne točia okolo varenia, nakupovania a budúcej dovolenky.
Státie v radoch môže zachrániť aj život. V nebezpečných situáciách Britom pomáha zachovať si chladnú hlavu a zabraňuje prepuknutiu paniky. Stalo sa to aj v roku 1999, keď sa v Londýne vykoľajili dva vlaky. Namiesto bláznenia a všeobecného chaosu zranení cestujúci, ktorí sa vypotácali z havarovanej súpravy, vytvorili rad a vzorne čakali, až kým neprišla fundovaná pomoc. Ako si spomína jedna žena, keď prechádzala okolo istého muža, ešte aj v tak vážnej situácii zdvorilo postál, ukázal rukou a zašomral si, "Až po vás, madam."
