„Neberte si nič cenné, žiadne peniaze, telefón alebo doklady,“ zneli pokyny pred cestou do Kibery.
V najväčšom slume kenskej metropoly Nairobi žije okolo milióna obyvateľov. Slum vznikol pred sto rokmi, keď Briti priniesli do Kene núbijských vojakov na boj proti miestnemu hnutiu nezávislosti, práve tu postavili pre nich kasárne. Briti potom odišli, tisíce ľudí bez práce v Kibere ostali.
Druhý najväčší slum
A najchudobnejší prichádzali ďalej, z Kibery urobili druhý najväčší slum na svete. V Nairobi mali Kiberčania kedysi povesť chudobných a necivilizovaných ľudí, ale teraz je človek zo slumov bežnou súčasťou afrického veľkomesta.
Žije v nich asi polovica zo štyroch miliónov obyvateľov Nairobi. Len Kibera, ktorá zvrchu vyzerá ako jednoliata masa plechových striech, sa delí na desať dedín. Každá je iná, v každej žijú iné kmene.
O Kibere sa hovorí ako o typickom príklade africkej mestskej chudoby.
Domy postavené z plechu, úzke blatisté chodníky, ktorými tečú splašky. Zápach po výkaloch, ktoré končia spravidla na ulici. Nekonečné úzke uličky. Nakopené odpadky obyvatelia tolerujú, pre voľne pustené prasatá a túlavé psy sú hlavným zdrojom potravy. Stredom slumu ide železnica, keď nejde vlak, stáva sa hlavnou tepnou.
V takomto prostredí žije na sebe natlačených milión ľudí.
Kibera je mestom v meste. Má vlastné obchody, nemocnice, školy. Jej obyvatelia ju teoreticky nemusia vôbec opustiť, nájdu v nej všetko potrebné na prežitie.
Kiberčania sa vedia sami postarať aj o vlastnú obranu. „Keď sem prišli gangy, všetci sme sa spojili a vytlačili ich. Nebudeme čakať na políciu a na to som hrdý,“ hovorí mi Daniel, miestny mladík, ktorý pomáha v miestnej základnej škole.
Ochota bojovať za seba má však aj negatívnu stránku. Práve ňou sa Kibera v roku 2007 preslávila na celom svete. Po sporných voľbách tu vypukli násilnosti, pri ktorých zomrelo množstvo ľudí. Sused vraždil suseda len preto, že je z iného kmeňa.
Vražda pre alkohol
Daniel napriek tomu hovorí, že miestni obyvatelia sú veľmi priateľskí. Dodáva však, že to platí len vtedy, ak nie sú závislí od alkoholu. V takom stave sú za niekoľko stoviek kenských šilingov (kurz je cca 120 šilingov za euro) ochotní útočiť aj zabíjať.
Alkoholu podľahnú najmä nezamestnaní a tých je v Kibere množstvo. Ak je niekto odtiaľto, v meste ho len ťažko zamestnajú. Väčšinou preto ostáva doma, presnejšie, pred svojou plechovou chatrčou, kde sa snaží predať čokoľvek. Či už to niekde kúpil lacnejšie, alebo našiel.
Nielen nový tovar, ale aj použité veci ako nefunkčný ventilátor či mobilné telefóny spred desiatich rokov. Alebo zosilňovač, ktorý vznikol vložením reproduktora do odstaveného keramického záchoda.
Ak nepredávajú tovar, ponúkajú aspoň služby. Popri hlavných uliciach sú stánky krajčírov, holičov, obuvníkov či fastfoody.
„Ak sa darí, denne zarobia asi dolár, približne sto šilingov. Tu sú to veľké peniaze, v Kibere sa dá kúpiť jedlo za desať šilingov,“ hovorí náš sprievodca Ben. Napríklad najnižší nájom plechovej chatrče vyjde na tristo šilingov, v centre mesta je to cena dvoch dvojdecových džúsov.
Luxus pritom vidia Kiberčania každodenne. Hneď vedľa najväčšieho slumu v meste sa nachádza luxusné golfové ihrisko, kam radi chodievajú aj kenské politické špičky.
Čistý ako zo slumu
Napriek zúfalému prostrediu v slume sa mnohí Kiberčania neodovzdali osudu. Niektorí chodia čisto a kvalitne oblečení. Na nové nemajú, nakupujú v second handoch to, čo bohatší už nechcú. Ak treba, zašijú diery.
Aj tí bohatší Kiberčania majú maximálne tri košele, ktoré často perú. Len aby v meste nebolo jasné, že sú zo slumu.
Dúfajú, že sa im podarí nájsť si „poriadnu“ prácu. „Ak má niekto šancu zamestnať sa v meste a má dosť peňazí na lepší byt, odchádza,“ hovorí Daniel. Hranicou, po ktorej už má šancu odsťahovať sa, je plat 200 dolárov mesačne. Pre drvivú väčšinu Kiberčanov nepredstaviteľné.
Rodičia dúfajú, že aspoň ich deti budú mať raz lepší život. Matky sa preto spojili, vytvorili centrum starostlivosti. Dostali mikrogrant od slovenskej ambasády, vďaka ktorému v slume vybudovali základnú školu a knižnicu.
„Dávame im šancu na lepšiu budúcnosť. Oni si už potom vyberú, či v Kibere ostanú, alebo nie,“ vraví Daniel, ktorý v škole pomáha.
Cestu redaktora podporilo slovenské ministerstvo zahraničných vecí.
Autor: Z Nairobi od nášho redaktora Matúša Krčmárika
