Václav Havel vystúpil 21. februára 1990, pár mesiacov po svojom zvolení, s rozsiahlym príhovorom pred Kongresom Spojených štátov amerických. Prečítajte si jeho krátenú verziu.
Moji poradcovia mi radili, aby som tu vystúpil v češtine. Neviem prečo. Snáď chceli, aby ste sa potešili lahodným zvukom môjho materinského jazyka.
Keď ma 27. októbra minulého roku (1989) zatýkali, nevedel som, či je to na dva dni alebo na dva roky.
Keď mi presne mesiac potom rockový hudobník Michael Kocáb povedal, že asi budem navrhnutý do funkcie prezidenta, myslel som, že je to jeden z jeho obvyklých vtipov.
Keď ma 10. decembra 1989 môj priateľ, herec, Jiří Bartoška, navrhol na veľkom mítingu v Prahe, v mene Občianskeho fóra, do úradu prezidenta republiky, považoval za vylúčené, že ma náš parlament, zdedený po predchádzajúcom režime, môže do tohto úradu zvoliť.
Keď som bol o devätnásť dní neskôr jednohlasne zvolený prezidentom svojej krajiny, netušil som, že za necelé dva mesiace budem hovoriť pred týmto slávnym a mocným parlamentom a že moje slová budú sledovať milióny ľudí, ktorí o mne nikdy nepočuli a že stovky politikov a politológov budú odborne skúmať každé slovo, ktoré vyslovím.
Keď ma 27. októbra zatýkali, žil som v krajine, kde vládla najkonzervatívnejšia komunistická vláda v Európe a celá spoločnosť driemala pod rúškom totalitného systému.
Dnes, po necelých štyroch mesiacoch, sa k vám prihováram ako predstaviteľ krajiny, ktorá sa vydala na cestu k demokracii, v ktorej je plná sloboda slova, ktorá sa pripravuje na slobodné voľby, chce budovať prosperujúcu trhovú ekonomiku a robiť svoju vlastnú zahraničnú politiku.
Je to všetko zvláštne.
Ale ja tu nie som preto, aby som hovoril o sebe alebo svojich pocitoch, alebo len o svojej krajine. To, čo som tu povedal, som povedal preto, aby som na prípade malom, ale zato mne dobre známom ilustroval čosi všeobecné a dôležité.
Žijeme totiž vo veľmi zvláštnej dobe. V dobe, keď sa tvár ľudského sveta zrazu mení takou rýchlosťou, na ktorú sú krátke všetky dosiaľ známe politologické tachometre.
(...)
Som prezidentom len dva mesiace a nechodil som do žiadnej prezidentskej školy. Mojou jedinou školou bol život. Preto vás nechcem príliš dlho zaťažovať svojimi politickými úvahami a prejdem radšej k oblasti, ktorá je mi bližšia. K tomu, čo som nazval filozofickou stránkou oných zmien, ktoré sa odohrávajú síce v našom kúte sveta, ale ktoré sa dotýkajú nás všetkých.
(...)
Stále ešte nevieme postaviť morálku nad politiku, vedu a ekonomiku. Stále ešte nie sme schopní pochopiť, že jedinou skutočnou oporou nášho konania, ak má byť mravné, je zodpovednosť.
Zodpovednosť k niečomu vyššiemu, než je moja rodina, moja krajina, môj podnik, môj prospech. Zodpovednosť k poriadku bytia, do ktorého sa všetko naše konania nezmazateľne zapisuje a kde sa spravodlivo zhodnocuje.
Tlmočníkom medzi nami a touto vyššou autoritou je to, čo sa tradične nazýva ľudské svedomie.
Ak podriadim svoje politické správanie tomuto imperatívu, ktorý mi sprostredkúva moje svedomie, nemôžem toho veľa pokaziť. Keby som sa naopak neriadil týmto hlasom, nepomohol by mi v politike ani desať prezidentských škôl, kde by učili dve tisícky najlepších politológov sveta.
(...)
Je ľahké mať v programe nezávislosť a pritom nechať iných, aby ten program vykonávali. Keby takto mysleli všetci, čoskoro by nebol nezávislý nikto.
Myslím, že vy Američania, by ste mali mať pre tento druh úvah pochopenie. Alebo to neboli tí najlepší duchovia vašej krajiny, vlastne by sa dalo povedať intelektuáli, ktorí napísali vašu slávnu Deklaráciu nezávislosti, Listinu občianskych práv a vašu Ústavu a hlavne, ktorí prezvali na seba zodpovednosť za ich uskutočňovanie?
Robotník z pražského Braníka, ktorého spomenul váš prezident v tohtoročnej Správe o stave únie, nie je zďaleka jediným človekom v Československu a tým menej na svete, ktorý sa týmito textami inšpiruje. Inšpirujú nás všetkých, inšpirujú nás navzdory tomu, že sú viac ako dvesto rokov staré. Inšpirujú nás k tomu, aby sme boli občania.
Keď Thomas Jefferson napísal, že „vlády odvodzujú spravodlivú moc zo súhlasu občanov,“ bol to jednoduchý a prostý čin ľudského ducha.
Zmysel tomuto aktu dal fakt, že autor tvrdenia zaručil aj svojím životom. Neboli to len slová, ale boli to tiež činy.
Končím tým, čím som začal. Dejiny sa zrýchlili. Verím, že to bude opäť ľudský duch, ktorý toto zrýchlenie zaznamená, pomenuje ho a svoje slovo premení v činy.
