Keď v polovici 50. rokov vyšiel samizdatový almanach Život je všude, objavila sa tam aj brilantná esej o Bohumilovi Hrabalovi. Jej autorom bol Václav Havel, ktorý ju napísal ako sedemnásťročný.
Hoci už vtedy spolu s generačnými druhmi z formujúcej sa literárnej skupiny „šestatřicátníků“ holdoval aj poézii, možno práve spomínanú esej považovať za štart jeho umeleckej dráhy, na ktorej konci bolo uskutočnenie dávneho sna režírovať autorský film.
Odcházení nakrútil vlani, podľa svojej poslednej rovnomennej divadelnej hry, ktorú napísal v roku 2007, po skončení prezidentskej funkcie. A hoci vznikla po dvadsaťročnej tvorivej prestávke, je to stále typické havlovské dielo, nesúce rukopis autora hier Vyrozumění, Audience, Vernisáž či Largo desolato.
Svetoví a domáci štátnici by urobili lepšie, ak by o Havlovom morálnom odkaze menej rečnili a viac sa ním riadili. Najmä vo vzťahu k rôznym diktatúram, píše Peter Morvay.
Čítajte komentár (piano) >>
Alter ego Vaněk
Ich témami boli problém moci, byrokracie, jazyka, straty identity, bol v nich zjavný vplyv absurdného divadla a súčasne výrazne prítomný autobiografický prvok. Najzrozumiteľnejší bol v sérii hier, kde vystupovalo Havlovo alter ego Ferdinand Vaněk.
„Mal Havlove vlastnosti, bol to človek nekonfliktný, hľadajúci dohodu so svetom okolo, no ten ohlas bol vždy pokrútený,“ hovorí dramaturg Martin Porubjak. Vaněk, ktorý bol skôr princípom než postavou, a dej sa viac točil okolo toho, ako na jeho pravdivý postoj reagujú predstavitelia zbabelosti, karierizmu a pokrytectva.
„Boli to však mimoriadne vtipné hry, aj keď sa týkali najvážnejších tém,“ hovorí Porubjak. „Neboli politické v pravom zmysle slova, nemohli hovoriť o konkrétnej situácii, a napriek tomu tým, že kritizovali mechanizmy autoritatívneho štátu a pokrivené ľudské vzťahy, boli zrozumiteľné nielen u nás, ale aj v zahraničí.“
Nakoniec, po okupácii sa hrali iba v zahraničí, ak nerátame neoficiálne súkromné predstavenia. „Bolo to hlavne vtedajšie západné Nemecko a Rakúsko, kde mali často premiéru, a odtiaľ sa dostávali ďalej do sveta,“ hovorí Porubjak, ktorý sa s Havlom zoznámil v Bratislave v roku 1964.
V nedeľu večer som dostal esemesku od Gaby Langošovej. „Prosím ťa, nemohol by si v mojom mene za nadáciu dať do novín túto správu: Ľudia stratili v Havlovi človeka, ktorý bral vážne život, svoj, aj životy druhých“, píše Alexander Balogh.
Čítajte komentár >>1
Ptydepe aj zbližovalo
„Stalo sa to krátko po premiére jeho prvej veľkej hry Zahradní slavnost v pražskom Divadle Na zábradlí, Havla sme pozvali na besedu do mládežníckych predpoludní v Tatra revue. Nášmu zblíženiu pomohlo, keď som mu nečakane položil otázku v umelom jazyku ptydepe, ktorý on vymyslel pre svoju hru ako symbol straty identity. On, samozrejme, pohotovo odpovedal tiež v ptydepe.“
O pár mesiacov sa obaja stretli znovu, pri bratislavskej premiére Záhradnej slávnosti. Kontakty pokračovali ďalej, Havlovu Žobrácku operu napríklad Porubjak prostredníctvom svojej rodiny prepašoval do divadelných kruhov v USA.
Paradoxy, také časté v Havlovej dramatickej tvorbe i v jeho živote, samozrejme, nemohli chýbať ani v príbehu Havla a Porubjaka. Napríklad Havel sa v Odcházení hlási k motívu Čechovovho Višňového sadu, a bol to práve Višňový sad, s ktorým sa SND predstavilo v roku 1997 v Plzni. „Bolo to v čase mečiarizmu, keď proti jeho praktikám vznikla naša iniciatíva Zachráňme kultúru. Václav Havel vtedy prišiel na predstavenie, aby verejne podporil naše snaženie.“
Oblúk sa uzavrel
A Odcházení, ktoré prepája Havlovu dramatickú tvorbu s filmárskou, je podpísané aj pod jedným z mnohých ocenení, ktoré obdržal za svoju činnosť v ďalšej umeleckej sfére. Prestížnu literárnu Cenu Jaroslava Seiferta dostal v roku 2008 práve za Odcházení, literárnu koláž Prosím stručně a prejavy z rokov 1999 až 2006.
Symbolicky sa tak uzavrel oblúk, na začiatku ktorého bola spomínaná esej mladučkého Havla a po nej množstvo úžasných textov, esejí, recenzií, rozhovorov (za všetky exilové s Karlom Hvížďalom v knihe Dálkový výslech) a korešpondencie, korunovanej zbierkou Dopisy Olze. Fakt, že predmetom ocenenia sú aj jeho politické prejavy, svedčí o ich literárnej kvalite.
Tvrdenie, že aj to možno považovať za súčasť Havlovho úsilia o nepolitickú politiku, je namieste.
