Začiatkom roku 1989 som prechádzal okolo prázdneho obchodu v pražskom Podolí. Niekto na špinu vo výklade prstom napísal: Slobodu Havlovi. Bol to zaujímavý moment. Uväznený dramatik bol za mrežami po jednej z opozičných demonštrácií. Ako zahraničný novinár, ktorý práve dorazil do hlavného mesta Československa, som bol zvedavý, prečo polícia ten nápis nezmazala.
O niekoľko mesiacov neskôr som bol na súde, kde sa rozhodovalo o jeho prepustení na slobodu. Usmieval sa na priateľov a novinárov, ktorí zaplnili miestnosť. V ten večer sme oslavovali v krásnom byte na nábreží. Kuriči, umývači okien, zametači ulíc (pražská disidentská smotánka) spolu so zahraničnými novinármi a s diplomatmi.
Statočnosť a odpor sa miešali s blížiacim sa triumfom. Režim to možno ešte nevedel, ale my áno: ich dni boli spočítané.
V najbližších týždňoch som sa s naším hostiteľom zblížil. Doťahovali sme sa pre jazyk. Moja čeština bola horšia ako jeho angličtina. „Houby“ hovoril a trval na tom, že sa musím učiť. „Keď ťa navštívim v Anglicku, potom budeme hovoriť po anglicky.“ Od niekoho, kto mal zákaz cestovať do zahraničia, to bol celkom dobrý vtip.
Potom prišiel november 1989 a z Havla sa stal prezident. Podľa mňa to bol úžasný prezident. Po Pražskom hrade sa preháňal na kolobežke, svojou ľudskosťou a humorom odtiaľ vyháňal duchov komunistických uzurpátorov.
A pustil sa aj do ďalších duchov minulosti. Oteplil diplomatické vzťahy s Izraelom a umožnil pátrať po arabských teroristoch, ktorí sa vycvičili za komunizmu v Československu. Nebál sa priateľských vzťahov s Nemeckom, aj keď mnohí Česi a Slováci sa obávali, že vysťahovanie sudetských Nemcov po roku 1945 im nebolo odpustené ani zabudnuté.
Nedokázal zachrániť Československo pred drancovaním ambicióznych politikov v Prahe a v Bratislave, ktorí videli zvýšenie svojich šancí v menších a samostatných krajinách. No aj mimo úradu zostal morálnou severkou nielen pre strednú Európu, ale pre celý svet.
Autor je expert na strednú Európu týždenníka The Economist
