V Izraeli žije veľa imigrantov z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí sú mentálne aj emocionálne stále v ZSSR.
Je to ich osobná tragédia. Tragédiou Izraela je to, že šéfom jeho diplomacie je človek, ktorý spadá do tejto kategórie.
Len takýto človek môže povedať, že ruské voľby boli v poriadku, s drobnými nedostatkami, ktoré sa vyskytnú aj v Izraeli. No Izrael už nemohol viac opľuť, hoci by ho mal brániť.
A potom, keď protestujú jeho vlastní zamestnanci, to zaklincuje „opravou“, že voľby možno boli aj problematické, ale aj tak vyjadrujú vôľu ruského národa.
Tak to je taký argument, že by sa zaň nemuseli hanbiť ani svojho času na ústrednom výbore. O tom, že takéto vyjadrenia škodia Izraelu, netreba pochybovať.
Možno by sa to dalo obísť s tým, že Lieberman je enfant terrible s ústami ako vráta, lenže je to príliš vážne. Problémom je, keď minister zahraničia jednej krajiny vyjadruje oficiálnu líniu inej krajiny tak, že zahanbuje krajinu, ktorá ho vymenovala do funkcie.
Navyše, zastáva sa kontroverzného režimu. A nemôže sa ani vyhovárať, že to robí síce so zaťatými zubami, ale pre dobro vlasti. Rusko nie je proizraelské, kamaráti sa s Iránom a jeho predstavitelia len málokedy odsúdia stále prítomný antisemitizmus.
Potom už z toho vychádza len to, že Lieberman má v Rusku kšefty (čo sa podľa indícií tunajších médií nedá vylúčiť) alebo si skutočne myslí, že je tam všetko v poriadku, ba dokonca, že takmer tak ako v Izraeli.
To ho potom diskvalifikuje na jeho funkciu. Ministrom v demokratickej krajine by nemal byť človek, čo je mentálne v totalite. Človek, ktorý si roky prežité v totalite spracuje úplne inak, ako sa v normálnej krajine očakáva.
