Austrálska debata o udelení manželského statusu homosexuálnym partnerstvám nás zastihla v aute pri počúvaní rádia.
Atmosféra v kabíne bola dusná, lebo sme sa už povadili nad prípadom, keď sa zopár rodičov v Queenslande postavilo proti vianočnej výzdobe v istej škole a jej vedenie im ustúpilo. Tak sa tam na severe menšina presadila oproti väčšine a jej tradícii.
Manželku za volantom preto rýchlo omrzelo počúvať moje filozofovanie a rázne sa ma opýtala, či som za, alebo proti. Na mne tu nezáleží, odpovedal som.
Nežijem s mužom a nie som ani zapálený tradicionalista. Manželstvo medzi ľuďmi rovnakého pohlavia ma nepohorší, nebude pre mňa osobne znakom mravného úpadku.
Problém vidím však v tom, keď niekto veľmi chce, aby štát uznal manželstvá homosexuálov a niekomu to zasa veľmi prekáža.
Zaujíma ma teda to, či z toho veľkého ZA a veľkého PROTI môže vzísť konflikt, z ktorého v konečnom dôsledku vyjdú všetci porazení. Trošku komplikovaná odpoveď, uznávam.
Z ťažkej debaty okolo treníc medzi menšinami a väčšinami nás vyslobodil Ron, manželkin dobrý kamarát.
Presnejšie, jeho pozoruhodný príbeh, ktorým nám prišiel v aute na rozum a vrátil nám dobrú náladu. Pre krátkosť miesta vynechávam detaily.
Pointa je v tom, že Ron so svojím dlhoročným partnerom kedysi spoznali lesbický pár a výsledkom ich spoločnej túžby sú dve deti.
Dnes už dospelí ľudia, syn a dcéra, heterosexuáli, takpovediac s dvoma mamami a dvoma tatami. Bez ohľadu na štát. Veď všetci sme len dietky Božie.
