Cameronovo katastrofálne európske rozhodnutie – tak nazval svoj komentár v denníku The Financial Times (vstup na registráciu) bývalý britský diplomat a šéf úradu Tonyho Blaira Jonathan Powell.
Podobne ako sa pred vyše polstoročím vláda Anthonyho Edena rozhodla vyhnúť členstvu v Európskom spoločenstve, tak sa na poslednom európskom summite Cameronova vláda vyhla zmluve, ktorá zmení tvar Európy na desaťročia.
Powell píše, že „tak ako po roku 1955, aj teraz sa budeme desaťročia snažiť pripojiť sa k niečomu, k čomu sme sa mali pripojiť na začiatku. A Európa bude trpieť neprítomnosťou silného ekonomicky liberálneho hlasu, ktorý by vyvažoval etatistické tendencie iných európskych štátov.“
Podľa Powella sa Británia dostane do pozície, v akej je Nórsko, ale bez ropy. Bude viazaná európskymi rozhodnutiami, ale neschopná ich ovplyvňovať.
„Dvesto rokov od bitky pri Waterloo sme vynakladali obrovské úsilie, aby sme si zachovali vedúcu úlohu v Európe. Obrátiť sa chrbtom ku kontinentu je zradou tohto úsilia.“ Ešte horšie vraj je, že Spojené kráľovstvo dnes nemá žiadne zvláštne vzťahy (Churchill – Roosevelt, Thatcher – Reagan, Blair – Clinton) so Spojenými štátmi.
Gingrichov mozog
Kým britským ľavičiarom sa nepáčia rozhodnutia britských pravičiarov, americkým ľavičiarom sa nepáčia reči niektorých amerických pravičiarov. Komentátor Bill Keller sa v denníku The New York Times zameral na vzťah republikánskych kandidátov k imigrantom.
Všetci traja najvýznamnejší kandidáti – Perry, Romney a Gingrich – chcú podľa neho súťažiť o hlasy davu, ktorý je za elektrický plot na hraniciach, ale nechcú si pri tom úplne odcudziť hispánskych voličov a podnikateľov v stavebníctve či v poľnohospodárstve, ktorí využívajú lacnú pracovnú silu ilegálnych imigrantov.
Novinár píše, že skutočný problém majú len štáty, v ktorých je hispánska imigrácia relatívne nová. V Texase, ktorý absorbuje Mexičanov dlhý čas, je „pomerne prívetivý“ pohľad na nelegálnych imigrantov normou v oboch stranách. Naopak, Alabama, Nevada či Iowa majú tendenciu prijímať tvrdšie zákony.
Podľa autora si aspoň Gingrich za svoje návrhy zaslúži niečo ako pochvalu. Kandidát tvrdí, že imigrácia znamená mladú krv, invenciu, investície i dane, teda veci, ktoré sú pre ekonomiku dobré.
„Je veľa dôvodov, prečo mi pri myšlienke na prezidenta Gingricha prebehne mráz po chrbte," píše novinár. „Ale v tejto dôležitej americkej téme ukázal, že má mozog, srdce a odvahu, ktorá na zvyšok jeho strany vrhá tieň hanby.“
Kto by zabezpečil voľby?
Pondelkový editorial denníka The Moscow Times sa venuje demonštráciám po ruských voľbách. Verejnosť „upokojená petrodolármi“ sa zrazu postavila na odpor. Ako píše denník, Putin je prvýkrát vo svojej kariére národného lídra v defenzíve a nemá žiadnu taktiku, podľa ktorej by mohol postupovať.
Pre Kremeľ sú demonštrácie aj ideologickou témou. Kým v deväťdesiatych rokoch bola moc rozdrobená medzi federálnu vládu, miestnych úradníkov a mocných podnikateľov, súčasný systém moci by sa po jedinom ústupku rozpadol. To by bol „precedens, ktorý by dal ostatným hráčom najavo, že je možné tlačiť na Kremeľ“.
Moskovská mocenská vertikála nepozná slovo kompromis – ten je v jej očiach len prejavom slabosti.
Verejnosť požaduje tvrdý zákrok proti úradníkom, ktorí manipulovali výsledkami, proti pracovníkom televízie, ktorí skresľujú fakty, či proti dlhoprstým vládnym úradníkom. Problém je, že všetci títo úradníci tvoria, podobne ako v Brežnevových časoch, Putinovu mocenskú základňu. Ak by ich začal trestať, riskoval by ich podporu a izoloval by sa od nich.
„Nebolo by radníc, ktoré by zakázali opozičné demonštrácie, nebolo by sudcov, ktorí by zatvárali protestujúcich na 15 dní do väzenia, nebolo by úradníkov, ktorí by poistili sčítanie hlasov v marcových prezidentských voľbách.“
Na záver niečo veselšie. Najnovší The Economist venoval dvanásť strán pre mnohých obskúrnej téme počítačových hier. Ale po tom, čo si človek prečíta, že tento biznis rastie o deväť percent ročne a je už dvakrát väčší ako nahrávací priemysel, možno zmení na vec názor.
