Rusi sa za desať rokov zmenili, už Putinovi neveria bezmedzne

Prehral v skutočnosti Vladimir Putin ruské voľby? Sú pre neho a ruský establishment nebezpečné demonštrácie v Moskve? Ťažko odhadnúť. Isté však je, že sa Rusko zmenilo.

Červené námestie je symbolom Moskvy. Domácich však už viac ako jeho pamiatky zaujímajú luxusné obchody a nákupné centrá.(Zdroj: Petra Procházková)

Novinárka Petra Procházková, ktorú po desiatich rokoch opäť pustili do krajiny, síce zistila, že vodky sa pije stále rovnako, ale Rusi už nie sú Putinovi takí oddaní, ako keď sa stal prezidentom.

Nezničiteľná duša a súmrak Putina

Rad nebol veľký. Bolo už po desiatej večer a supermarket Perekrostok na Tišinskom námestí bol poloprázdny.

Nabrala som si do košíka dve žemle, kaviárové maslo, ploskačku vodky Putinka a kolu. Pred desiatimi rokmi to bola moja najmilšia kombinácia.

Ukázalo sa, že len čo som túto krajinu, ktorá by mala mať vodku v štátnom znaku namiesto byzantského orla, opustila, i moje telo zareagovalo takmer odporom ku všetkému podobnému vodke a samohonke.

Ale keď som v decembri 2011 opäť po nútenej prestávke vstúpila na ruskú pôdu, prvé, čo som zacítila, bolo akési šteklenie v ústach.

Bola to neskrotná chuť na obložený chlebíček zvaný „buterbrot“, naložený cesnak, uhorky a rajčiny, sušenú rybu, šalát z červenej repy s orechami a horčičák naplnený ruským národným mokom.

Vodka a voľby

Keď som prišla na rad, predavač vzal s previnilým výrazom „Putinku“ do ruky a vyhlásil: „Tak toto neprejde.“ Ľudia v rade sa zachveli.

„Ja som mala osemnásť už poriadne dávno,“ skúšam laškovať s pokladníkom a stále dúfam, že je to nejaký omyl, poškodená fľaša alebo strhnutá etiketa. Nebolo to tak.

Zatiaľ čo som si užívala desaťročné vyhostenie z kolísky alkoholizmu, prezident Ruska Dmitrij Medvedev vymyslel ďalší z viacerých – doposiaľ márnych – krokov, ktorými bojuje proti nadmernej spotrebe ohnivej vody.

V tomto lokálnom strete s mojou túžbou vrátiť sa aspoň na chvíľu do starých čias zvíťazil. Vodku mi nepredali. Bolo po desiatej. A tvrdý alkohol sa smie teraz v Rusku predávať len pred 22. hodinou.

„Áno, hajzlíci,“ ozvalo sa z radu. Pôvodcom hlasu bola korpulentná dáma v čapici z líšky. Tak preto na voľby v nedeľu nepôjdem,“ zakričala tak nahlas, že sa obzreli aj ľudia od pultu s pečivom.

„Nič si z toho nerob, dievča,“ naklonil sa ku mne muž stojaci za mnou. Pobúchal ma po ramene a s neuveriteľným pochopením povedal: „Napiješ sa ráno.“

„Vodku prostému ľudu zakazujú, a sami sa kúpu v šampanskom,“ pokračovala dáma.

„A v našej krvi,“ dodal mladý poet, ktorý si bol po jogurty. Nechal sa počuť, že zaškrtne všetky kolónky a tak lístok znehodnotí. „Nie je za koho hlasovať,“ dodal.

„Tam za rohom je jeden obchodík, tam ti to predajú, dievča,“ poradil mi bezzubý bezdomovec, ktorý v supermarkete utrácal svoju almužnu. „A ja na voľby pôjdem a dám to komunistom,“ zvolal na celý obchod.

Pár ľudí súhlasne pokývalo a jeden mu vtisol do ruky desaťrubľovú mincu. Muž za pokladňou len pokrčil plecami, a ja som s úľavou utiekla rozvášnenému davu so znehodnoteným zvyškom nákupu.

Zozadu som ešte počula, ako sa hádajú, či Putin krajinu zachránil, alebo jej škodí a či je prezident Dmitrij Medvedev bábka, alebo bojovník. Tak toto je to, čo mi desať rokov azda najviac chýbalo.

Neuveriteľná ruská ľudová improvizácia, otvorenosť, zanietenosť, pohostinnosť, schopnosť vyjadrovať sa prakticky ku každej téme, chuť diskutovať, a to i na miestach verejných, vášeň, vlastenectvo a patetické gestá.

Vlastne sa tomu hovorí ruská duša a mňa teraz, počas môjho návratu do Ruska, potešilo asi najviac zo všetkého, že je nezničiteľná.

Rusi verzus Stalinovia, Gorbačovovia a Putinovia

Nad alkoholizmom sa nepodarilo zvíťaziť ani v čase sovietskej perestrojky. Keď sovietsky líder Michail Gorbačov vyhlásil suchý zákon, celá krajina si zasadla k destilačným prístrojom. Takže teraz len ťažko odradí občana zásadné zdraženie vodky.

Pokiaľ je teraz štátom stanovená minimálna cena pol litra podradnej vodky na 98 rubľov, od 1. januára 2012 sa bude predávať za 150 rubľov. Najmenej.

Cieľ je jasný a chvályhodný: v roku 2015 by priemerný Rus mal ročne vypiť iba osem litrov alkoholu. Dnes vypije o štyri litre viac!

Ako sú mi tieto úvahy a snahy známe. V 90. rokoch som o nich písala často – a platia stále rovnaké čísla. Možno si po zdražení Rus síce odoprie originálnu vodku, ale celkovo spotreba alkoholu neklesne.

Je tu predsa ešte samohonka.

Okrem toho. Pokiaľ budem mať dosť rubľov vo vrecku, kúpim si vodku, kedykoľvek budem chcieť. Kúpim si čokoľvek.

Pretože tak ako pred desiatimi rokmi, aj teraz stačí mať plnú peňaženku a človek sa môže stať trebárs aj poslancom dumy. Alebo si kúpi diplom doktora historických vied. Alebo pas na cudzie meno. Alebo kus plynovodu. Alebo celý...

Aj korupcia však od roku 2001 prešla zmenami. Predovšetkým, platí sa viac. A ľuďom, ktorí sedia vyššie.

Vodka rozhodne prežije i nastávajúce zdraženie. Nakoniec, Rusi dokázali vždy nájsť východisko z akejkoľvek situácie, či už mali nad sebou Stalina, Brežneva, Gorbačova či Putina.

Žili si po svojom, a v kuchyni s horčičákom v ruke si rozprávali vtipy o svojich vládcoch.

Potom, vo chvíli, keď sa posadil na cársky trón Vladimir Putin, muž so železnými nervami a svalmi, studeným pohľadom i srdcom, zdalo sa, že sa ľud začne kajať a bude menej piť. Že to kvôli nemu urobí.

Zdalo sa, že v Rusku skutočne došlo k nejakej zásadnej zmene, a to i v hlbinách ruskej duše. V roku 2001 som nepočula žiadne ľudové vtipy o Putinovi.

Zato teraz, keď som sa vrátila, mi ich priatelia rozprávali toľko, že mi napadlo: tak toto je začiatok jeho konca.

Ľudia si Putina sprvu vážili. A tvrdili, že budú kvôli nemu menej piť. Veď hlavný idol krajiny je takmer abstinent a propaguje zdravý spôsob života!

Ale odopierať si vodku príliš dlho nemieni ruský mužik ani kvôli Putinovi. Navyše dnes popularita tohto vodcu nedosahuje zďaleka takých výšin ako v decembri 2001, keď mi práve on dal pokyn Rusko opustiť.

Vtedy bolo 71 percent obyvateľov Ruska Putinom nadšených. Dnes je podľa rôznych odhadov takých už len okolo 30 percent.

A každým dňom ich ubúda. Zatiaľ čo ja sa svieža a rozradostená koncom roka 2011 vraciam, zdá sa mi, akoby on bol už trošku unavený.

A hlavne akoby ním boli unavení aj jeho poddaní.

dsc_0431_res.jpg

Tradičné trhy pre chudobných sa presunuli mimo Moskvy. FOTO - Petra Procházková

Tapety, potrubie a starí priatelia

Vraciam sa do bytu svojich priateľov, ktorých som pred desiatimi rokmi opustila. Rovnaké otrhané tapety, rovnaké nedoliehajúce dvere a rovnaké teplo, ktoré bolo pre mňa vždy symbolom toho, že som sa usadila v krajine oplývajúcej plynom a ropou.

Pre človeka, ktorý prišiel z energeticky sporivej strednej Európy v roku 1992 do Ruska, ako som to úplne dobrovoľne spravila ja, boli najväčším šokom diery v oknách na tri prsty a všetky tie neuveriteľne viditeľné, krivé a ohnuté, proste všadeprítomné potrubia rozvádzajúce suroviny zo sibírskych nálezísk do ruských domácností.

Množstvo tepla, ktoré unikalo a uniká, je bezpochyby stále rovnaké. Nevidím žiadne náznaky šetrenia.

Mesto sa dnes tvári rovnako veľkoryso ako vtedy a ešte viac demonštruje, že je metropolou energetickej veľmoci. Ako pred desiatimi rokmi, keď som ho bola donútená narýchlo opustiť.

„Otvor si dvere na balkón, je tu trocha dusno,“ poradil mi môj starý dobrý kamarát Saša, ktorý je jedným z blízkych ľudí, čo mi v Moskve po desaťročnom zákaze vstupu na územie Ruskej federácie zostali.

V miestnosti bolo skoro 30 stupňov. Na ulici mierne pod nulou a hmla.

Potešilo ma, že má tú istú ženu Lenu, býva v tom istom byte, v takzvanej „nocľažnej štvrti“ Vichino. A že ich obydlie sa nezmenilo, aj keď ich novinárske platy sa naisto polepšili.

„Cestujeme po svete,“ vyhlásil Saša. „A bojíme sa dôchodku. Sedemtisíc rubľov nám nebude stačiť ani na nový vysávač,“ smutne sa pozrel na koberec zošliapaný skoro na panel.

„Platy, to áno, máme ich vyššie, ale tie ceny... tie sú ešte oveľa vyššie,“ stručne mi vysvetlil hlavnú podstatu ekonomických zmien za posledných desať rokov.

Moskva patrila k najdrahším mestám sveta už koncom deväťdesiatych rokov. Dať si dnes kávu v centre je skoro nad finančné možnosti. Za to na sídlisku v tradičnej „rumočnoj“ môžem pozvať na pohárik aj pár tadžických robotníkov, čo si odskočili na obed.

Dostať sa potom z periférie do centra je oveľa väčší problém než v nedávnej minulosti. Ísť autom je nemožné, a tak sa vlečieme s kuframi mikrobusom na znamenie, v ktorom sa rovnako nezmyselne ako predtým platí u vodiča.

Lezie sa k nemu pomedzi chrbty spolucestujúcich. Potešilo ma, že toto poznám.

Poznám aj zápchy a smog, davy ľudí a obrovské bulváre, cez ktoré sa jednoducho nedá prejsť na druhú stranu. Avšak dnes už nie vďaka rýchle chodiacim žigulíkom.

Ľudia svoju hrdosť na ruský automobilový priemysel vymenili za škodovky či niektorý z tereniakov.

To, čo prežíva Moskva v roku 2011, je neuveriteľné. Autá stoja v kolónach už od sídlisk a okrajov mesta. V centre je aj pomerne pomalá chôdza oveľa rýchlejšia než pohyb na štyroch kolesách.

Zdá sa mi, že aj ľudí v metre dramaticky pribudlo a že obavy vedenia štátu z populačného poklesu nie sú oprávnené. Iba typicky slovanských bielych tvárí je nejako menej.

Nahrádzajú ich sympatickí tmaví Kaukazania a obyvatelia Strednej Ázie. Že by s týmto mal Kremeľ problémy?

cervene_res.jpg

V centre Moskvy je menej tradičných slovanských tvárí, pribúdajú prisťahovalci zo strednej Ázie. FOTO - Petra Procházková

Zrušili mi kopejky!

Pred Bieloruskou stanicou stojí možno tá istá babka, ktorej som kedysi dávala každý deň pár kopejok. Na krku má zavesený kus kartónu s nápisom: „Bože môj, pomôžte mi.“

Alebo to nie je ona? Dávam jej rubeľ a ona sa na mňa nahnevane pozrie. Aha, zatiaľ čo kedysi bola vďačná za kopejku, dnes ju rozčúli aj rubeľ.

A ešte mi navyše zrušili kopejky! Zostalo mi ich za celú hrsť po vreckách z tých čias. Už sú iba na pamiatku.

Inak je však v Moskve žobrákov veľmi málo s porovnaním s deväťdesiatymi rokmi, keď tvorili podstatnú časť obyvateľov centra. Teraz sú vytlačení ilúziou blahobytu a prosperity.

Našla som ich až po niekoľkodňovom pátraní spolu s obrovskou armádou chudobných dôchodcov. Žijú teraz mimo veľkých miest.

V obci Novopodrjozkovo, ktorá leží asi hodinku vlakom od Moskvy, nachádzam staré známe babky, ktoré majú na hlave igelitky a predávajú veľmi obnosené „válenky“a tri lyžičky, ktoré im zostali z výbavy.

Do Moskvy by sa, pravda, teraz už ani nehodili. Teda tie babky.

Veď na každom rohu metropoly je kaviareň s wi-fi, podniky rýchleho občerstvenia, reštaurácie, luxusné obchody s módou a šperkami. V slávnom obchodnom dome GUM sa to v sobotu hemží nevestami a ženíchmi.

Ajhľa! Tak tomu hovorím zmena hodnôt.

Ešte v roku 2001 sa mladé páry chodili z národného výboru fotiť k pamätníku neznámeho vojaka. Mysleli pritom na svojich dedov, ktorí padli na fronte a zasnene sa dívali do večného ohňa.

Dnes sa fotia pred tými najdrahšími obchodmi. Idoly v podobe hrdinov vystriedali džínsy za pár tisíc dolárov a lesklé kabelky z krokodílej kože.

Mladým manželom sa v očiach blýskajú odlesky čačiek, naleštených výkladov a vývesných štítov slávnych svetových značiek.

Syndróm 24. septembra

Za desať rokov dokázal Putin vytlačiť chudobu na perifériu. Spodina, ale aj časť elity odtiahla preč.

Za vlády Putina prežilo Rusko najväčšiu vlnu emigrácie od porevolučnej doby po roku 1917. Od roku 2001 opustilo krajinu 1,25 milióna občanov. Niektorí žijú v Španielsku, iní v Londýne, pár tisíc v Prahe a Karlových Varoch.

Sociológovia tvrdia, že teraz po parlamentných voľbách, prípadne po marcových prezidentských buď nastane ďalší odliv mladých bystrých mozgov, alebo si politický establishment uvedomí, že pľuvať ľuďom do tváre sa už beztrestne nedá.

Jedna z ďalších vecí, ktoré som si všimla: na uliciach Moskvy sa zvýšil zásadne počet tých, ktorí sa pozerajú priamo pred seba a nie do zeme, tých, ktorí sa nemračia a tých, ktorí idú sebavedome za svojím cieľom.

Pravda, najčastejšie sú týmito cieľmi peniaze a rozkoš. Ale už sa nenechajú iba tak zastaviť. Posledné parlamentné voľby ukázali, že ani Putinom už nie.

Najväčšiu chybu vo svojom živote urobil ruský vládca 24. septembra tohoto roku. Spolu s prezidentom Medvedevom svojim 107 miliónom voličov oznámili, že sú menej ako nič. Že cár a boh Putin rozhodli za nich, pretože iba oni vedia, čo je pre nich najlepšie: Putin prezident a Medvedev premiér.

Sociálne siete zaznamenali hneď po tomto drzom a úplne politicky negramotnom vyhlásení obrovský výbuch nevôle, pokles popularity lídrov a ich strany Jednotné Rusko.

„Už nie sme žiadne handry, do ktorých si generálni tajomníci desaťročia utierali topánky,“ odkázali 4. decembra z volebných miestností ľudia Putinovi a jeho suite.

Jednotné Rusko dostalo oveľa menej hlasov, ako si premiér dokázal predstaviť aj v tom najčiernejšom sne. Menej než 50 percent. A to sa falšovalo, ako sa dalo.

Pre pyšného velikána je toto skôr porážka ako víťazstvo. Navyše sa začal báť.

Aj ja som sa pred desiatimi rokmi bála. Hovorila som si, že tento človek mi nie je sympatický, ale strach z neho ide, to áno. A možno aj akýsi rešpekt.

Prosto sa Putinovi od mojej maličkosti dostalo istého uznania. Pripadal mi neohrozený a odhodlaný. Má v tom jasno, ide mu o Rusko a jeho ľud.

Dnes mám pocit, že mu v očiach vidím hroznú spomienku na NDR, kde slúžil ako agent KGB a kde zažil pád komunistického režimu. Určite si vtedy povedal: „Toto by som fakt nechcel zažiť.“

A keď po parlamentných voľbách vyšli v Moskve ľudia do ulíc, pravda, zatiaľ ich neboli milióny, ale iba tisíce, musel si Putin na svoju rannú strašnú skúsenosť spomenúť.

Spolu s Jevgeniou Albacovou, šéfredaktorkou skvelého týždenníka The New Times, by som mu rada poradila: „Máte poslednú šancu odísť do histórie ako úspešný muž.“

Toto by si pred desiatimi rokmi skutočne nikto nedovolil povedať. Vlastne dovolil – dnes sú všetci, ktorí sa Putinovi vtedy postavili, alebo v Londýne, vo väzení, alebo voňajú fialky odspodu.

Moje prvé kroky

Asi to je symbolické, že prvé kroky po mojom návrate viedli na Zubovský bulvár, kde je ministerstvo zahraničia. Keď som pred tou obrovskou budovou stála, zovrelo mi žalúdok.

Ani nie preto, že je to jedna zo siedmich slávnych „Stalinových vysotek“. Mimochodom, zdá sa mi krajšia než predtým. A napriek tomu, že sa mi s ňou spájajú nie celkom príjemné spomienky.

Akreditáciu zahraničného novinára, ktorá ma kedysi oprávňovala na novinársku činnosť v Rusku, mi zobrali práve tu.

Teda nie celkom. Zobrali mi ju pracovníci tajných služieb FSB v ingušskej Nazrani, kde som písala o vojne na Kaukaze. Dnes s odstupom desaťročia musím priznať, že im rozumiem.

Stalo sa to rok po nástupe Putina k moci, ktorý prišiel do Ruska s heslom „zavediem poriadok“. O metódach príliš nehovoril, s výnimkou uistenia, že všetkých čečenských teroristov utopí „v hajzli“.

Dnes by som mu mala byť vlastne vďačná. Hoci ma ruské tajné služby pre moje dobré kontakty s čečenskou guerillou neprávom podozrievali z nejakých väčších ako novinárskych hriechov, poslali ma domov. So slzami v očiach a jednou malou kabelkou.

Byt v Moskve zapečatili, skôr ako som sa doň z výsluchu vrátila. Po dvoch rokoch mi prišla do Čiech chladnička – preverená ako čistá a pre ruský štát úplne bezpečná mi bola ako osobný majetok vydaná aj s jedlom.

Mohla som však dopadnúť horšie. Ako pár novinárov, ktorým už dnes nezavolám, aby so mnou zapili môj veľký návrat.

A tak som aspoň zašla s kytičkou na Lesnú k domu číslo 8, kde až do 7. októbra 2006, keď ju niekto presne v deň Putinových narodenín zastrelil, žila moja kolegyňa z Novoj gazety, najostrejšia kritička vojny v Čečensku Anička Politkovská.

Najčítanejšie na SME Svet


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  3. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  4. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  7. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  8. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  1. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  3. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  4. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  5. Unverzita vyTVORená nápadmi študentov!
  6. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  7. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  8. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  9. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  10. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 7 002
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 6 560
  3. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 951
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 3 217
  5. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 2 802
  6. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 2 030
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 766
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 759
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 378
  10. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 323

Hlavné správy zo Sme.sk

TECH

Geológ: Ochladili Zem a vyhubili ľudí. Našu planétu čaká supererupcia

Výbuch supervulkánu by bol aj dnes katastrofický, hovorí geochronológ Martin Danišík, ktorý publikoval v prestížnom vedeckom časopise.

DOMOV

Armádny generál: Rusi majú vynikajúcu techniku. Všetko však závisí aj od politiky

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac.

ŠPORT

Slovanu kuriózny gól nepomohol, doma prehral s Kazaňou

Bratislavský klub v stretnutí aj vyhrával, napokon prehral o tri góly.

SVET

Merkelová prijatie utečencov po rokoch neľutuje

Nemecká kancelárka nechce prijímať ďalších ľudí zo Sýrie.

Neprehliadnite tiež

Svet

Päťdesiat krajín podpísalo dohodu o zákaze jadrových zbraní

Svetové odhady hovoria o 15-tisícoch jadrových zbraní.

Svet

Rusi by si zvolili fiktívneho kandidáta na prezidenta. Podporil ho Putin

Agentúra experimentom zisťovala, aké slovo v rozhodovaní voličov má ruský prezident.

Svet

Iracká armáda vedie niekoľko bitiek, chce oslobodiť ďalšie mesto

Hawídža je jednou z posledných bášt Islamského štátu v Iraku.