Diktátori sa nechcú vzdávať svojej moci ani po smrti. Dúfajú, že ju zdedí niektoré z ich detí.
Postoj ich potomkov k odkazu predka sa však často líši. Sajf Islám Kaddáfí stále rečnil o potrebách reforiem a zmien v Líbyi, no po krvavom potlačení povstania stál pri svojom otcovi a teraz ho čaká súd.
Vnučka talianskeho fašistu Benita Mussoliniho zas jeho politický odkaz šíri aj v novom tisícročí. A dcéra kubánskeho diktátora Fidela Castra proti nemu bojuje od 90. rokov zo zahraničia.
Ďalší sa zas vôbec nezaujímajú. Napriek strate anonymity sa snažia žiť život bežného človeka, čo sa dá len útekom do zahraničia. Ako napríklad Stalinova dcéra Svetlana, ktorá umrela tento týždeň.
Aký život majú najslávnejší dedičia diktátorskej moci?
Nina Chruščovová
Keď si v roku 1960 na pôde OSN v New Yorku vyzul Nikita Chruščov topánku a začal ňou búchať do stola, aby si vyžiadal pozornosť, zaradil sa medzi najväčších neokrôchancov diplomatickej histórie.
Spolu s odmietnutím stalinského kultu osobnosti a raketovou krízou na Kube sa tento incident zaradil medzi najpamätnejšie okamihy jeho vládnutia.
Aj o päťdesiat rokov neskôr sa jeho meno spomína v súvislosti s diplomatickými kuloármi v New Yorku. Tentoraz už v lepšom kontexte, medzi najuznávanejšie odborníčky na ruskú a medzinárodnú politiku patrí Chruščovova pravnučka Nina.
Vyučuje na newyorskej univerzite New School, vo World Policy Institute vedie projekt o Rusku, píše analýzy a komentáre pre najprestížnejšie denníky sveta. A ani zďaleka pritom nepokračuje v línii svojho prastarého otca.
Práve naopak. Propaguje liberálne Rusko, ktoré malo pokračovať v demokratických reformách Borisa Jeľcina. Kritizuje Vladimira Putina, ktorý podľa nej len voľbami maskuje snahu o absolutistické vládnutie. Aj keď krátko po jeho nástupe v roku 2000 ho síce označovala za kágebáka, ale „liberálneho“.
Do Spojených štátov prišla krátko po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Hovorí, že už od začiatku cítila tlak, keď sa ľudia dozvedeli, že je Ruska. „Napríklad nikdy nehovorím do telefónu na ulici po rusky. Ak to potrebujem, zavolám z domu,“ povedala pre BBC.
Tvrdí, že prisťahovalci ako ona musia pracovať tvrdšie, aby Američanov presvedčili, že sú im rovnocenní.
A dodáva, že je ťažké zachovať si anonymitu, keď má také známe meno. „Nechcem, aby ma ľudia na ulici hodnotili a vedeli o mne, že som Ruska. To nie je ich vec.“
Najmä pre kritiku súčasnej vlády je Chruščovová v Rusku kontroverznou osobou. Dostala sa dokonca do učebníc pre stredné školy.
Autor reagoval na jej prejav z 90. rokov, v ktorom kritizovala svojho prastarého otca. Na rozdiel od mnohých iných Rusov sa nesnažila svoju vlasť umelo prikrášliť.
„Má Nikita Chruščovová právo kritizovať Chruščova? Má právo mať americké občianstvo?“ navrhuje učebnica tému na diskusiu.
Chruščovová pritom americké občianstvo nemá, ale ako hovorí, „Rusi berú fakty na ľahkú váhu“. Chruščovová pre New York Times napísala: „Niečo je na tom dobré. Súčasné deti aspoň môžu diskutovať.“
Kim Čong-nam.
Kim Čong-nam
Mala to byť jasná vec. Tretím vodcom Severokórejčanov po večnom Kim Ir-senovi, jeho synovi Kim Čong-ilovi sa mal stať najstarší potomok súčasného vodcu Kim Čong-nam.
Na prelome tisícročí dostal dôležité pozície v armáde, ktorá je aj podľa ústavy rozhodujúcou zložkou v štáte, objavoval sa po boku svojho otca a cestoval s ním aj do Číny. Podľa pozorovateľov sú to všetko jednoznačné znamenia – Kim si vybral svojho nástupcu.
Až prišiel rok 2001 a krk mu zlomilo niečo, čo by u potomkov západných politikov nestálo ani za zmienku. Kim Čong-nam sa totiž vybral do disneylandu v Japonsku.
Pre napäté vzťahy na hranici vojny je oficiálne táto cesta nemožná, „bývalý budúci“ líder krajiny preto použil falošný pas Dominikánskej republiky.
Japonci ho zadržali na letisku a zatkli. Až vtedy zistili, o koho ide. Poslali ho do Číny a potom sa s hanbou vrátil do vlasti.
Pre Kima to bola veľká potupa. Propaganda zareagovala okamžite. Kim Čong-nam sa už pri oficiálnych príležitostiach pri otcovi neobjavoval, novou „ctenou matkou“ sa stala matka dvoch mladších synov vodcu. A spomedzi nevlastných bratov Kim Čong-nama vzišiel aj nový nástupca – Kim Čong-un.
Odvtedy sa o živote Kim Čong-nama veľa nevie. Podobne ako o ostatnom dianí v uzavretom režime, z ktorého sa informácie dostávajú len cez utečencov a juhokórejských agentov.
Isté je len to, že Kim Čong-nam už nie je tým synom, ktorý má právo nosiť pri oficiálnom fotení rovnakú baranicu ako jeho otec.
Alina Fernándezová. FOTO - TASR/AP
Alina Fernándezová
Mala takmer štyri roky, keď sa režim na jej rodnom ostrove zmenil od základov. Proamerického diktátora Fulgencia Batistu vystriedal komunista Fidel Castro.
Diktátor vymenil diktátora, no pre malú Alinu bol v tom zásadný rozdiel – nový kubánsky líder bol jej otcom.
Keďže mala necelé štyri roky, politiku si nepamätá. Na prevrat si spomína len ako na deň, keď „strýko Držgroš a myšiak Mickey navždy zmizli“.
Prvé dni revolúcie vnímala ako dieťa, všetko sa jej zdalo veselé, aj ľudia boli na seba milí. Len jej trochu chýbali Vianoce, ktoré komunisti načas zrušili.
Až neskôr si uvedomila, že to, čo často vídavala, bola predohra pred popravou odporcov režimu.
Castro s Alinou a jej matkou nežil, chodieval za ňou len v noci, k dcére sa najprv ani nepriznával. Bol pre ňu tým „bradatým mužom, ktorý z televízie prišiel do ich obývačky“. „Len moja babka ho označovala za diabla,“ spomína po rokoch.
Keď sa dozvedela, že Castro je jej skutočným otcom, najprv sa potešila. V škole jej totiž opakovali, že utečenci sú zradcovia, a jedným z nich bol aj bývalý manžel jej matky. Ten utiekol do USA.
Keď však neskôr spoznala obludnosť Castrovho režimu, nabrala rovnaký smer. V 80. rokoch sa pridala k disidentom, v roku 1993 utiekla.
Nasadila si parochňu, vybavila si falošné doklady a ako „turistka“ odletela do Španielska. Odtiaľ sa presťahovala do Miami, kde žije doteraz.
Alina teraz cestuje po svete a hovorí o režime svojho otca. Hovorí o porušovaní ľudských práv, cenzúre, mučení odporcov režimu a chudobných bežných ľuďoch. O zlyhaniach komunistickej vlády, ktorá desaťročia prežívala len vďaka sovietskej podpore a teraz krajinu nezvláda.
Alessandra Mussoliniová
Mohlo by sa zdať, že politik s menom diktátora, ktorého zlynčovali a vystavili na námestí, nemá v politike veľkú budúcnosť. V Taliansku to však neplatí.
Alessandra Mussoliniová patrí medzi najvplyvnejšie postavy krajiny aj napriek tomu, že je vnučka fašistického diktátora a zhodujú sa v mnohých názoroch.
Keď bola Alessandra mladá, politickú budúcnosť by jej málokto predpovedal. Pod krídla si ju zobrala ďalšia známa osobnosť z jej rodokmeňa, teta z matkinej strany Sophia Lorenová. Uviedla ju do sveta filmu a modelingu.
Tu si Alessandra zahrala napríklad aj mníšku, ktorá pomáha Židom utiecť z Talianska. Vojnového, v ktorom v tom čase vládol režim jej starého otca. Nezaváhala ani vtedy, keď sa jej ponúkol Playboy, na titulke časopisu sa objavila hneď dvakrát.
„Keď ste herečkou, zarábate si svojím telom. Každá herečka musí pózovať aj hore bez,“ zdôvodnila svoje pózovanie.
Z filmového biznisu odišla až v roku 1990, keď od nej producent požadoval, aby sa vzdala svojho mena. To odmietla a neskôr trvala aj na tom, aby jej tri deti niesli meno Mussolini a nie meno ich otca.
Ani v politike sa spočiatku netvárila, že pôjde v šľapajach svojho prastarého otca. Podporovala interrupcie, umelé oplodnenia, práva gejov, hovorila o sebe ako o feministke, médiá ju označovali za ľavičiarku.
Na odkaz svojho starého otca však nezanevrela. Keď sa šéf Národnej aliancie Gianfranco Fini v Izraeli ospravedlnil za Mussoliniho režim a označil ho za „absolútne zlo“, Alessandra z aliancie odišla.
Založila si vlastnú Socialistickú akciu a zamierila do Európskeho parlamentu.
Tu stála pri zrode nacionalistickej frakcie Identita, Tradícia, Suverenita. Neodpustila si však vyjadrenie, že všetci Rumuni sú kriminálnici. Keď poslanci z tejto krajiny frakciu opustili, skončila aj frakcia.
Mussoliniová zatiaľ pokračuje, pre zmenu v talianskom parlamente. Naposledy v ňom podporovala vládu kontroverzného premiéra Silvia Berlusconiho.
