1. Nemci sledovali novinára aj v saune
S odpočúvaním novinárov v Nemecku má niekoľkoročnú skúsenosť jedna z troch nemeckých tajných služieb - Spolková spravodajská služba (BND). Tá v rokoch 1993 až 1998 s vedomím svojho prezidenta Konrada Porznera sledovala niekoľkých nemeckých novinárov, aby zistila ich zdroj informácií.
Asi 15 spolupracovníkov nasadila napríklad na novinára Ericha Schmidta-Eenbooma, ktorý o tajnej službe napísal knihu a použil v nej dôverné informácie. Sledovali ho preto v práci i v súkromí, dokonca za ním išli do sauny, aby odhalili jeho zdroj.
Podľa vyšetrovania parlamentného kontrolného výboru o sledovaní nevedeli ani zástupcovia výboru na kontrolu tajných služieb, ani Úrad spolkového kancelára, ktorému BND podlieha. V roku 2009 sa zistilo, že o sledovaní vedel bývalý štátny minister v úrade kancelára. Úrad kancelára sledovanie označil za porušenie zákona, nariadil sledovanie ukončiť a novinárom sa ospravedlniť.
I po tomto škandále tajná služba sledovala email novinárky magazínu Der Spiegel, keď chcela zistiť zdroj informácií pri sledovaní afganského ministra obchodu v roku 2008. Kontrola nemeckých tajných služieb je podľa odborníkov vysoká, po aférach so sledovaním novinárov však politici požadujú rozšírenie kontroly parlamentného výboru nad tajnými službami.
Podľa rozhodnutia ústavného súdu z roku 2003 môže nemecká polícia odpočúvať novinárov len v prípade, že by takto mohla zistiť miesto pobytu hľadaného zločinca. Podľa súdu je zásah do slobody tlače možný len vtedy, keď ide o „trestný čin značného významu“. Presná definícia trestného činu však nie je.
Najznámejšia aféra s odpočúvaním členov predstavenstva, odborárov a novinárov sa však v Nemecku spája s najväčším európskym operátorom Deutsche Telekom. Firma potom, čo do médií unikali dôverné informácie o spoločnosti, nechala v rokoch 2005 až 2006 sledovať asi 60 ľudí, medzi nimi aj novinárov. Sledovať mali aj riaditeľa sekcie bezpečnosti Slovak Telekomu a bývalého poslanca Národnej rady Františka Gauliedera.
2. Poľskí tajní skúmali, kto vynáša
Podobnú kauzu ako v súčasnosti na Slovensku zažili pred pár rokmi aj Poliaci. V roku 2009 sa ukázalo, že tajná služba odpočúvala novinárov. Podľa denníka Gazeta Wyborcza išlo o desať novinárov z rôznych médií. Malo sa tak diať v rokoch 2005 až 2007, počas vlády premiéra Jaroslawa Kaczyńského.
Novinárov vtedy sledovali, aby zistili, kto vynáša novinárom informácie proti vláde. Aj v Poľsku treba na to súhlas sudcu. „Súdy zvyčajne dávajú povolenie často až dodatočne,“ povedal vtedy médiám Adam Bodnár z Helsinskej nadácie pre ľudské práva.
Nešlo však len o obdobie vlády Kaczyńského. Spravodajská služba odpočúvala za čias premiéra Tuska v roku 2008 novinára Wojciecha Sumlińského, ktorého obvinili z korupcie. Celkovo len za minulý rok tajné služby odpočúvali viac ako šesťtisíc Poliakov.
Kauzy pokračujú na súdoch. V jednom prípade sudca odmietol žalobu odpočúvaného novinára Wojciecha Czuchnowského. Podľa verdiktu agentúry neporušili zákon a odpočúvania nezasahujú do práva na súkromie či práva na ochranu zdrojov novinárov.
3. Francúzski agenti sledovali Le Monde
Pred rokom vo Francúzsku vypukol škandál pre podozrenia, že novinára denníka Le Monde sledovala tajná služba, aby zistila zdroj jeho informácií na prokuratúre.
Stalo sa to v súvislosti s aférou miliardárky Liliane Bettencourtovej, ktorá mala údajne poskytovať oveľa vyššie sumy v hotovosti na kampaň strany francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, než povoľuje zákon.
Tajná služba si vyžiadala od mobilného operátora podrobný výpis hovorov (kto, kedy, komu volal) novinára, čo je podľa dôvernej informácie z ministerstva, ktorú získal Le Monde, nelegálne.
Šéfredaktor satirických novín Le Canard Enchainé Claude Angeli išiel ešte ďalej, keď tvrdil, že v rámci tajnej služby existuje oddelenie na sledovanie novinárov, ktorí sa púšťajú do nepríjemných káuz pre vládu a príkazy im údajne dáva sám Sarkozy.
Angeliho tvrdenia vláda odmietla ako úplne bláznivé. Premiér François Fillon v čase vypuknutia škandálu tvrdil, že konali v národnom záujme. Zároveň sú žiadosti o výpisy hovorov obmedzené a prísne kontrolované, tvrdil.
Žiadosti o podrobné výpisy hovorov musí nariadiť a schváliť prokurátor alebo sudca. Ministerstvo vnútra dnes tvrdí, že o legálnosti získavania výpisov hovorov rozhodne súd, na ktorý sa Le Monde obrátil.
Francúzske Ústredné riaditeľstvo pre vnútornú spravodajskú službu (DCRI) vzniklo v roku 2008 fúziou dvoch oddelení tajnej služby a malo byť podľa ministerstva vnútra francúzskou variáciou na americkú FBI. Ako súčasť systému polície sa zodpovedá priamo francúzskemu ministerstvu vnútra. Jej účelom je bojovať proti terorizmu, organizovanému zločinu, špionáži. Jej šéfom je Bernard Squarcini, údajne blízky prezidentovi Sarkozymu.
