GIDEON RACHMAN má povesť jedného z najvplyvnejších hlasov na svete. Sám to však zľahčuje. „Nijaké veci nemením a ani by som takú zodpovednosť nechcel,“ povedal pre denník SME.
Nemecká kancelárka aj šéfka MMF hovoria, že nás čaká desať ťažkých rokov. Nedá sa tomu vyhnúť?
„Nič nie je isté, ale keď si spojíme viaceré veci, tak je jasné, že žijeme v ťažkých časoch. Simultánne s globálnou krízou, ktorá sa začala pádom Lehman Brothers v roku 2008, z čoho sme sa stále celkom nespamätali, tu máme európsku dlhovú krízu. Tlak na veľké úspory ohrozuje politickú stabilitu, platenie penzií a do toho je tu aj kríza jednotnej európskej meny. Ak k tomu pridáme, že samotná Európska únia má problém, keď sa pozrieme na pozíciu nemeckej kancelárky Merkelovej, tak to zďaleka nevyzerá len na nejakých desať rokov. Ale, aby som nebol taký deprimujúci, ak by to malo byť len desať ťažkých rokov, tak to nie je také zlé.“
Prečo sme v takej zlej situácii?
„Sú to viaceré faktory. Najmä však nedostatky v jednotnej mene. Euro nikdy nemalo jednotnú podporu Európskej únie. Teraz vieme, že je ťažké vytvoriť takú štruktúru, ktorá umožní, aby jednotná mena fungovala. Viaceré krajiny si požičiavali čoraz viac a viac na sociálny štát, čo nebolo dlhodobo udržateľné, keď ich ekonomiky prestali spolu s krízou rásť. Krajiny ako Grécko či Taliansko sa stali príliš nebezpečnými pre trhy a tie sa im boja požičiavať. A to je kľúčové, pretože celé vládne operácie sú často závislé práve od požičiavania si od trhov.“
Taliansko začal viesť uznávaný ekonóm Mario Monti. Môže ešte zvrátiť krach svojej krajiny?
„Určite je to možné. Nikto to nevie predpovedať, pretože je tu príliš veľa faktorov. Obávam sa však, že prichádza trochu neskoro. Taliansko je uprostred krízy, keby prišiel Monti pred rokom, pripravil by rozpočet v relatívne pokojnej atmosfére, dlh by znížil a zabránil súčasnej situácii. Lenže sa dostal k moci v čase vrcholiacej krízy podobne ako grécky premiér Papademos. Čo musí Taliansko urobiť, je presvedčiť trhy, aby mu nepožičiavali za sedem percent, ale za dve alebo tri. Lenže, nie som si istý, či aj niekto taký schopný ako Monti to dokáže.“
Ako ste napísali vo Financial Times, pre Goldman Sachs pracovali nový taliansky premiér, nový šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi a grécky premiér Papademos s Goldman Sachs zase ako guvernér uzatvoril dohodu, ktorá posunula Grécko do eurozóny. V čase krízy sú najlepšími expertmi ľudia z bánk?
„Pre tých, čo sa vyznajú v tom, ako fungujú finančné trhy, je to obrovská výhoda. Navyše ide o ľudí, ktorí sú dôveryhodní, a teda majú šancu. Práve oni musia presvedčiť trhy, aby im požičali, a keby nerozprávali ich jazykom, bolo by to pre nich ťažšie. Zoberme si Montiho. Ten má príliš veľkú integritu na to, aby sa mohlo stať niečo také, že by zdvihol telefón od Goldman Sachs a povedal im, že pre nich môže rýchlo niečo urobiť, keďže je teraz talianskym premiérom a tajne pre nich stále pracuje. To je nonsens. Samozrejme, že je tu problém chorého finančného globálneho systému, ale to je debata, na ktorú si musíme počkať. Keď opadne kríza, bude sa hovoriť aj o tom, ako skrotiť rolu bánk vrátane Goldman Sachs.“
Rozhodne nepatríte do tábora eurooptimistov. Nedávno ste napísali komentár, že cieľom nie je záchrana eura. Neveríte v jednotnú menu?
„Už keď sa začalo s vytváraním jednotnej európskej meny, som o tom projekte pochyboval, pretože ide o politický projekt, ktorý vyžaduje európsku solidaritu, o ktorej pochybujem, či existuje. Keď sa zjednotilo Nemecko, občania západnej časti schvaľovali, že do chudobného východu sa naliali ich peniaze, v prípade Grécka sa všeobecná mienka s takou solidaritou nestotožňuje. Tým komentárom som chcel povedať, že niekedy ľudia berú zápas o záchranu eura príliš emotívne, akoby zabudli, že jednotná mena je tu na to, aby nám slúžila, a nie je samotným cieľom. Ak nebude Európa pre svoju jednotnú menu pro〜sperovať, mali by sme mať na výber, či ju zrušiť. Určite by sme mali zachrániť dobré veci, ktoré fungujú, ako sú jednotný trh, slobodný pohyb ľudí, Schengen, aj keby si to vyžadovalo koniec eura.“
Analytici varujú, že to môže byť katastrofa...
„Jasné, môže sa to stať. Myslím, že Európa by bola v lepšej kondícii, keby nemala euro, lenže ho má. Mechanizmus jeho konca je extrémne zložitý. Ak niektoré krajiny začnú opúšťať eurozónu, hrozí masívne prelievanie kapitálu a ľudia v Grécku či Taliansku by začali posielať všetky svoje peniaze preč z krajiny, no tak by skolabovali ich banky, začali by bankrotovať krajiny, peniaze by stratili hodnotu a európsky finančný systém by skolaboval. Samozrejme, že to môže byť veľmi nebezpečné.“
Viac ako dvadsať rokov ste písali pre Economist a Financial Times, ktoré sú teraz jednými z najsledovanejších médií na svete. Je to pre vás vzrušujúce obdobie?
„Je to zaujímavé obdobie a povedal by som, že aj dosť desivé. Nielen pre novinára, ale aj obyčajného človeka, ktorý počúva, ako sme na pokraji kolapsu, a premýšľa, čo urobí so svojimi úsporami a čo bude s jeho deťmi v čase recesie. Navyše, keďže každý deň sa veci dramaticky menia, je to intelektuálne veľmi pútavé.“
Myslíte si, že niekto naozaj rozumie tomu, čo sa práve deje? Keď sledujeme postoje svetových lídrov, príliš rýchlo menia svoje postoje a nálady a nevysvetľujú, čo sa deje.
„Obávam sa, že je to veľmi presný opis situácie (Smiech). Je to hrozivé, ak ľudia, ktorí sú v top pozíciách, nechápu, čo sa presne deje. Zoberme si napríklad Lehman Brothers, keď boli na kraji kolapsu, v New Yorku sa stretli šéfovia Wall Street aj štátnej pokladnice a rozhodli o bankrote. Vôbec netušili, čo tým vyvolajú a v priebehu niekoľkých dní sledovali dramatické dôsledky svojho rozhodnutia. A to boli najpovolanejší ľudia, čo pracujú s financiami. Obávam sa, že nikto nemá kompletnú predstavu o tom, čo sa deje a stane.“
Ako by ste nazvali časy, v ktorých žijeme?
„Pred dvoma rokmi som to nazval časom úzkosti, ale teraz by som to nazval dramatickejšie ako čas paniky. Vtedy sa hovorilo o presúvaní politickej a ekonomickej moci smerom na východ k Číne a Indii, po kríze sa však najväčšou výzvou stalo, aby sa z úzkosti nestala ešte hrozivejšia panika, kde sa ľudia boja o svoj životný štandard.“
Zaraďujú vás medzi najvplyvnejšie hlasy na svete. Môžete meniť veci?
„Nie, dúfam, že nie. Možno to znie zbabelo, ale nechcel by som mať tú zodpovednosť. Stačilo by mi, aby som mohol byť malou súčasťou tej svetovej debaty.“
