BRATISLAVA. Takmer tri mesiace trvalo obliehanie chorvátskeho mesta Vukovar, ktoré leží v Slavónsku na hranici so Srbskom.
Pred dvadsiatimi rokmi 18. novembra 1991 mesto Srbi definitívne dobyli a z miestnej nemocnice vyvliekli 250 mužov, ktorých popravili na farme Ovčara. Boli medzi nimi nielen zranení chorvátski vojaci, ale aj civilní pacienti.
Počas tvrdého bombardovania zahynulo okolo 1700 obyvateľov. Srbi z rozbombardovaného mesta vyhnali viac než 20-tisíc Chorvátov a príslušníkov ďalších menšín. Z okolia Vukovaru sa dodnes nachádza na zozname nezvestných 306 osôb.
Nepokoje sa začali hneď po vyhlásení nezávislosti Chorvátska a odtrhnutí od Juhoslávie v júni 1991. 25. augusta vtrhli Miloševičove vojská juhoslovanskej armády do Vukovaru.
Dlhý sprievod
V piatok si takmer 50-tisíc ľudí z celého Chorvátska smutné výročie pripomenuli pochodom od nemocnice na cintorín.
Práve nemocnica je jedným zo symbolov boja proti Srbom. Keďže dva dni pred dobytím Vukovaru chorvátski ozbrojenci podpísali dohodu s juhoslovanskou armádou o prímerí, nikto nečakal, že o dva dni neskôr, bez dozoru medzinárodných síl, príde k vyháňaniu a vraždeniu.
Na spomienkovej akcii boli všetci chorvátski predstavitelia.
FOTO - PIXSELL
"Na jednej strane si so smútkom spomíname všetkých mladých ľudí, a nielen mladých ľudí, ktorí položili svoje životy za obranu Vukovaru, na strane druhej sme na nich všetkých hrdí, pretože nám zanechali ten najcennejší odkaz - lásku a vlastenectvo," povedal v príhovore chorvátsky prezident Ivo Josipovič.
Mesto počas obliehania bránilo 1800 príslušníkov Národnej gardy, 93 detí a aj 400 žien. Jednou z nich bola Marija Katic.
"Mohla by som zostať, alebo odísť. Rozhodla som sa zostať a bojovať, ako som vedela, "povedala Marija Katic pre chorvátsky server dnevnik.hr. A tak vzala pušku a začala brániť svoj domov.
Na otázku, či mala strach, odpovedala: "To len blázon sa nebojí." S kamarátmi si boli rovní. Mnohí z nich už nie sú medzi živými. "Spomínam si na všetkých - na Vesnu, Žacu, ale už nie sú," vraví Marija.
Zatiaľ čo ona bojovala s puškou v ruke, lekárka Mirjana Semenič Rutko vo vukovarssej nemocnici zachraňovala ľudské životy.
"Tam ležal jeden, druhý bol pod ním," vraví pre dnevnik.hr doktorka. "Všetci sme boli jeden, bola to skúsenosť, ktorú nenahradíš ničím."
Lekári vzniesli obvinenia
Chorvátski lekári vzniesli dnes obvinenia z vojnových zločinov proti 19 bývalým generálom niekdajšej juhoslovanskej armády za ostreľovanie nemocnice počas 87 dní trvajúceho obliehania Vukovaru z roku 1991.
Riaditeľka nemocnice Vesna Bosanacová povedala, že vukovarskú nemocnicu zasiahlo počas ostreľovania juhoslovanskej armády 500 - 700 granátov, citovala agentúra AP.
Ako spresnila, žalobu proti porušeniu Ženevských konvencií, zakazujúcich vojnové útoky proti civilným cieľom, podali na chorvátskom súde a bude sa ňou zaoberať prokuratúra.
Vukovar je stále mestom smútku
V meste dodnes cítiť nepokoj. Rozstrieľané fasády domov sa striedajú s novými.
Bolo síce leto, svietilo slnko a napriek tomu sme sa vo Vukovare cítili stiesnene. Hoci sa mesto pomaly vzmáha, ale ani nové fasády domov, zrekonštruovaná bazilika či opravené cesty neprekryjú pozostatky z vojny, ktorá tu zúrila pred 20 rokmi.
Už len prechádzka malým komorným centrom vám dá predstavu, nakoľko bolo mesto zničené. Tie nové opravené priečelia sa striedajú s pôvodnými domami, kde sú jamky po guľkách.
Kontrasty nájdete na každom kroku. V oknách rozbombardovaného domu sú hranty s nádhernými ťahavými muškátmi. Ružové trsy priam kričia, ale ten, kto ich tam chodí polievať, sa každodenne zahráva - dom vyzerá, že každú chvíľu spadne.
Len pár metrov od neho je krčma - srbská. Aj po toľkých rokoch tu vládne nepísaná deľba. Potvrdil nám to čašník, študent politológie, ktorý tu v lete brigádoval. "Žijeme tu vedľa seba, vidíme sa, poznáme sa, ale veľmi nekomunikujeme," povedal.
Depresívna nemocnica
Cestou k nemocnici prechádzate krátkym korzom, ktoré je takmer celé zrekonštruované. Vedeli sme, že v nemocnici má byť múzeum, len stále sme nečakali, že nemocnicu po vojne celú prestavali. A tak sme okolo bielej modernej fasády s nerezovými balkónmi prešli dvakrát.
Nájsť v podzemných priestoroch nemocnice múzeum sa nám tiež podarilo až asi na tretíkrát. Kríž z červenej gumovej plachty nám síce mohol niečo naznačiť, ale nejako sme zaváhali.
Múzeum je otvorené, sprievodcu tam však nehľadajte - aspoň my sme naň šťastie nemali. Klasická nabielo vykachličkovaná chodba, televízna obrazovka, na ktorej sa točia dobové zábery bojov v uliciach mesta, zúfalé pokusy lekárov a sanitárov dopraviť zranených do nemocnice a vrčanie klimatizácie. Klaustrofóbia tu doľahne aj na tých, ktorí ňou netrpia.
V ďalších miestnostiach sú sadrové sochy ľudí - lekárov aj pacientov, na posteliach a pri nich, naukladané vedľa seba. Stoja pri nich stojany s infúziami, kopce obväzov. Múzeum nie je skutočne z tých klasických, ani z tých najvydarenejších, ale hrôzu vzbudzuje.
Vodojem
Druhým symbolom obliehaného mesta je obrovský vodojem. Srbi naň strieľali delostreleckými granátmi a diery v konštrukcii aj plechovej nádrži sú obrovské a skutočne husto vedľa seba.
Na zemi pod ním sú rozbité tehly, ktoré postupne zo stavby odpadávajú. Priestor nie je uzavretý, dokonca len pár metrov odtiaľ stojí detské ihrisko. Otrhaná chorvátska vlajka na jeho najvyššom bode dodáva miestu čudnú pochmúrnu atmosféru.
Možno to bolo aj letnou horúčavou počas obeda, a možno je to tak vždy - mesto žije ďalej, ospalým životom ľudí, ktorí prežili veľa a stále si pamätajú.
FOTO - AUTORKA
Jana Čevelová
