Raz príde dážď priskoro, potom zase tak neskoro, že ho už ani nikto nečaká a potom neudrie na severe, ako sa predpokladalo, ale na juhu.
Pršať tak poriadne, jesenne, začalo tento týždeň. Asi od septembra predávajú na každom možnom mieste dáždniky, pršiplášte, nepremokavé bundy.
Na uliciach ste však počas poriadnych lejakov mohli vidieť ľudí, čo improvizovali igelitovými taškami nad hlavami (efekt asi taký, ako ísť na vysokohorskú túru v šľapkách) a aj škôlkarov s premočenými ponožkami a sandálkami, ktorým rodičia nestihli kúpiť uzavreté topánky.
Pritom v obchodoch ich vystavovali už od leta a v správach aj v novinách dôrazne upozorňovali na prudké lejaky.
Už si pomaly odškrtávam zo zoznamu veci, ktoré mi na izraelskom životnom štýle prekážali, ale toto nechávanie vecí na poslednú chvíľu a ignoranciu základných faktov, si nevyčiarknem nikdy.
Za týmto konštatovaním nie sú len občas nemilé osobné skúsenosti s jednotlivcami, ale aj rastúce presvedčenie, že filozofia „nejako bude a nemusia sa všetky predpovede naplniť“, je tu asi národným športom.
Ak sa pozrieme na izraelskú minulosť, tak je to rovnako trestuhodné, ako obdivuhodné. Podľa toho, ako vás to zasiahne.
Takže posledné tri dni sa internetové vydania novín vyžívali v galériách typu Búrka na severe a televízne spravodajstvo zábermi na parkoviská, kde stála voda až po podvozky džípov.
A môj muž zase bude bedákať nad tým, prečo nevyčistil odtok na terase a v daždi musel vo vedrách vynášať vodu. Nuž preto, lebo napriek izraelskému presvedčeniu o opaku, sa predpovede niekedy naplnia a pre to je dobré byť pripravený.
