Pred počmáranou železnou bránou s nápisom Neparkovat, vjezd stoja traja ľudia. Najmladší z nich je zamestnanec ministerstva spravodlivosti.
Do budovy väznice v českom Uherskom Hradišti, kde popravovali nacisti i komunisti, sa dnes nedostanete. Je zatvorená od roku 1962 a o povolenie navštíviť ju sme museli požiadať súd.
Sprevádzať nás budú dvaja ľudia, ktorí sem nikdy vstúpiť nechceli, ale museli. Annu Honovú zatkli komunisti, keď mala 23 rokov. Vladimír Drábek nemal ani 21.
Ženské oddelenie
Cela, do ktorej dali mladú Annu, mala dva krát tri metre. Bola síce vysoká, ale vzduch žiadny, okienko kdesi na strope sa nesmelo otvárať. Bolo tam asi desať žien a jeden žanek. „Žanek, to poznali vaše prababičky, to bol veľký hrniec na bielizeň a náš záchod na cele,“ rozpráva, kým nás cez neudržiavaný dvor zarastený trávou i stromami vedie k ženskému oddeleniu väznice.
Opiera sa o palicu, ale keď jej chceme pomôcť, s úsmevom odmieta. „Vtedy som si hovorila, že to nemôže trvať dlho, že ten režim nevydrží, že som nič neurobila, že ma určite onedlho pustia,“ spomína na rok 1949. Netušila ešte, aké výsluchy sa v noci vo väznici robia, ako väzňov polievajú studenou či horúcou vodou a pod nechty im pichajú špendlíky. A netušila, že to, či je vinná, alebo nie, za múrmi tejto väznice nie je dôležité.
O jej živote rozhodovali príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí väzňov vypočúvali, a bachari, ktorí ich na celách strážili. Často ľudia bez vzdelania a analfabeti.
Miesto, kde v minulosti popravovali nacisti aj komunisti je dnes spustošené a prázdne. Zostala len päťcípa červená hviezda.
Pozrite si fotogalériu >>
Zatkli ju pre letáky
Keď Annu Honovú zatkli, pracovala ako účtovníčka vo firme Raviola, ktorá exportovala mrazenú hydinu do zahraničia. Po nástupe komunizmu v roku 1948 ju znárodnili, ale jej majiteľa a podnikateľa Bruštíka v nej nechali pracovať.
Na jeho príkaz často prepisovala pani Anna dokumenty o pomeroch v Československu, ktoré podnik v balíkoch posielal do zahraničia. Nakoniec ju zatkli za združovanie s inými činiteľmi proti republike a rozširovanie protikomunistických letákov.
„Ja som to nebrala ako združovanie proti republike, jeden známy bol v kolchoze v Sovietskom zväze a hovoril, aké sú tam strašné pomery. Tak sme o tom v tých letákoch napísali,“ hovorí Honová. Vo väzení v Uherskom Hradišti a v Brne strávila dva a pol roka.
Kaplnka
Ani Vladimír Drábek neveril, že robí niečo zlé a skončí vo väzení. Keď od kamaráta Luboša Abraháma dostal na jeseň v roku 1948 prejav už bývalého prezidenta Edvarda Beneša, nezdalo sa mu na jeho šírení nič zlé.
„Nebol to predsa tajný text,“ hovorí Drábek, keď nás po schodoch vedie do väzenskej kaplnky na prvom poschodí. Drábek demokratické posolstvo, v ktorom Beneš kritizoval praktiky komunistickej strany, rozposlal na sto letákoch a tajná polícia začala okamžite pátrať po ich autorovi.
Keď spolu vstupujeme do kaplnky, kde mávali väzni v Uherskom Hradišti bohoslužby, absurdita režimu je dokonalá. Na klenbe kaplnky je obrovská päťcípa hviezda, symbol komunizmu, ktorý akoby ovládol celú modlitebňu. Pod hviezdou je neporušené heslo, ktoré malo platiť na večné časy: Proletári všetkých krajín, spojte sa! Je to azda najzachovalejšia miestnosť zo všetkých, ktoré sme vo väznici videli, a stále má svoj pôvab.
Kedysi tu boli ešte spovednice. „Pred Vianocami nás sem priviedli a povedali, že sa môžeme vyspovedať. Až neskôr sme sa dozvedeli, že v spovedniciach nesedeli kňazi, ale eštebáci a verili, že im väzni takto prezradia, čo chcú. Väzni, ktorí boli veriaci, však podľa nesprávnych rúch zistili, že to nie sú praví kňazi,“ spomína Drábek s úsmevom. Jeho slová sa v kaplnke odrážajú od päťcípej hviezdy a ošarpaných stien.
Najťažšie prípady
Budova väznice pôsobí ponuro, i keď sa už rozpadáva. Mreže, ťažké dvere s úzkym priezorom, prázdne samotky, cely s dierou namiesto toalety a transparenty s heslami z komunistických čias, ktoré tu ostali po filmároch. A ticho.
Ženské oddelenie, kde Anna Honová strávila 20 mesiacov, je zatvorené. Ukazuje nám ho zvonku. „Z tých okien sme sa pozerali, ako sa na väzenskom dvore prechádzajú väzni z mužského oddelenia. Jeden bol taký dobitý, že ho väzni museli nosiť a len tam sedával. Neskôr ho popravili, hoci podľa práva nesmie byť popravený ten, čo sa ani nevie postaviť na nohy. Oni žiadne právo nerešpektovali,“ spomína.
Ženské oddelenie bolo na prízemí pod povestnými mužskými tzv. tridsiatkami. To bolo krídlo s celami pre najťažšie prípady. Eštebáci s nimi nemali žiadne zľutovanie. „Dozvedeli sme sa od bachariek, že popravili Rudolfa Lenharda,“ hovorí Honová. Lenharda pred popravou surovo týrali. Elektrické drôty mu prikladali na nohy i genitálie. V tom čase bola na ženskom oddelení jeho snúbenica Marie Vajdová.
Zabudnúť sa nedá
Vo väznici bola Anna Honová po páde komunizmu niekoľkokrát, ale zakaždým sa jej tie spomienky vrátia. Na ženu v šiestom mesiaci tehotenstva, ktorú odsúdili na doživotie. Doma nechala dve malé deti, tretie, ktoré porodila vo väzení, jej hneď vzali.
Anna Honová má dnes 85 rokov a je to vitálna žena, hoci sa pri chôdzi opiera o palicu. O hrôzach, ktoré prežila, hovorí vecne a bez hnevu. Vlastne sa smeje, že mala šťastie.
„Asi som vedela ako na nich, vedela som, že sú to ľudia bez vzdelania. Keď mi pri výsluchu povedali, že ma zmlátia, odpovedala som, že to predsa robili nacisti, ale že on je príslušník československej bezpečnosti. Bol taký prekvapený, že ma nechal,“ hovorí Honová.
Hlas sa jej zachveje, len keď hovorí o väzňovi Františkovi Dvořákovi. Dvořák sedel na korekcii, to boli cely vedľa vyšetrovní ŠtB, kde sedeli najtvrdší odporcovia režimu.
„Bacharka ma tam pustila, a vtedy som ho videla. V cele musel chodiť, nemal si kde sadnúť, na nohách mal ťažké reťaze. Svietilo tam ostré svetlo a on mal také čierne oči, veľmi smutné. Vedeli sme, že ho popravia,“ hovorí Honová. Na tie oči nikdy nezabudla. Celé tie roky je to pre ňu tá najhoršia spomienka.
Odsúdení a popravení
Meno Františka Dvořáka nám Anna Honová ukazuje ako prvé na pamätníku pred bývalým Justičným palácom, ktorý bol súčasťou obrovského väzenského objektu. Je to piate meno medzi šestnástimi na zozname ľudí, ktorí boli odsúdení a popravení.
Nasleduje ďalších jedenásť mien mužov, ktorí boli vo väzení umučení na smrť. Posledné dve mená mali zastrelení. Je medzi nimi aj Jaromír Kovář, ktorý nemal ani 21 rokov. „Schoval sa, keď mu zatýkali rodičov, ale objavili ho a zabili,“ spomína Honová. Chvíľu s nami ešte postojí a potom sa rozlúči.
Žena, ktorú v roku 2007 vyznamenal český prezident Václav Klaus, sa s nákupnou taškou v ruke ponáhľa na autobus domov.
Dožil sa slobody
Česi, ale hlavne Slováci si svoj vzťah k vlastnej minulosti hľadajú i 22 rokov po páde zločinného režimu. Vladimír Drábek a mnohí, ktorí zažili, aký krutý bol, nemusia rozmýšľať o tom, či bolo dobré, keď stálo mlieko dve koruny. Pre nich je pád komunizmu oslavou človeka a slobody.
„Keď sa režim v roku 1989 skončil, nemohol som tomu uveriť. Dcéra mi volala z Prahy a vravela: Oci, všetko nechaj tak a príď. Bola to nádhera, všetky tie manifestácie držím v sebe, dodali mi silu. Neveril som, že sa niečoho takého dožijem,“ hovorí s emóciami.
Hneď ako sa vrátil z Prahy, založil miestne Občianske fórum a stal sa predstaviteľom rodnej obce Kudlovice, neskôr predsedom Konfederácie politických väzňov v Uherskom Hradišti. Bojoval za to, aby v meste stál pomník obetiam, ktoré väzenie v Uherskom Hradišti neprežili. A teraz bojuje za to, aby väznicu opravili a otvorili pre verejnosť.
Mladým behá mráz po chrbte
Hneď za pamätníkom, v jednom komplexe s väznicou je stredná umelecko-priemyselná škola. Najprv si škola bývalú budovu Justičného paláca delila s políciou, teda Zborom národnej bezpečnosti. Bola tam v čase komunizmu vyšetrovňa i cela pre predbežne zadržaných.
Od roku 1993 už patrí celá budova nadaným stredoškolákom. Mnohí z nich nikdy vo väznici vzdialenej niekoľko sto metrov neboli a o tom, čo sa tam dialo, iba počuli. „Niektorí profesori nám o väznici a súde rozprávali. Keď si predstavím, čo sa dialo v niektorých priestoroch školy, napríklad vo veľkej kresliarni (súdili tam politických väzňov), kde každý týždeň kreslíme figúru, tak mi behá mráz po chrbte a radšej na to nemyslím. Je to zvláštny pocit,“ hovorí jeden zo študentov 3. ročníka.
Sú to žiaci, ktorí nezažili ani komunizmus, ani revolúciu a 17. november je pre mnohých hlavne štátny sviatok a teda deň bez školy.
Sú to žiaci Ivana Pecháčka, odborného učiteľa priemyselného dizajnu, ktorý nás, hoci sme prišli bez ohlásenia, ochotne prevedie cez budovu s pochmúrnou minulosťou. „Takéto veci treba zachovať a ani na chvíľu netreba uvažovať o ich komerčnom využití,“ hovorí, keď nám z okna jednej z učební ukazuje zanedbaný dvor. „Niekoľkých ľudí tu po roku 1945 popravili. Na také veci by sme nemali zabúdať,“ hovorí.
Boj o pamiatku režimu
Niektorí z jeho žiakov prehodia, že väznica je témou hlavne pre starších ľudí z mesta. I tak sú v odpovediach citlivejší ako mnohí ich rovesníci, keď sa s nami bavia o tom, čo by sa malo s väznicou stať.
„Mala by sa zachovať tak, ako je, pretože je to súčasť našej, aj keď zlej histórie,“ hovorí jeden z malej skupiny, ktorá sa okolo nás vytvorila. Niektorí by dokonca privítali, keby školu o väznicu rozšírili. „Mali by sme byť vďační, že môžeme slobodne tvoriť a učiť sa,“ prekvapí ďalší. O to menej nás neskôr zarazí, že to boli práve mladí ľudia z mesta, ktorí sa rozhodli za väznicu bojovať.
Iniciatíva vznikla pred necelými dvoma rokmi tiež na stredoškolskej pôde, na miestnom gymnáziu. „Boli sme štvrtáci, keď sa začalo hovoriť, že tam, kde je väznica, vznikne miesto na parkovanie alebo nákupné stredisko. Rozhodli sme sa postaviť proti tomu,“ hovorí Anna Stránska, dnes 20-ročná vysokoškoláčka a podpredsedníčka združenia Iniciatíva za dôstojné využitie väznice v Uherskom Hradišti.
Boj mladých ľudí a bývalých politických väzňov oslovil ľudí v meste i mimo neho. Dnes už je takmer isté, že tam, kde týrali a popravovali nacisti i komunisti, sa nebude ani parkovať, ani nakupovať. Stále sa však nevie, čo bude s bývalou väznicou, ktorá chátra.
„Je to významná pamiatka, ktorá pripomína teror dvoch totalitných režimov a jediný takýto objekt svojho druhu. To, čo sa stalo ľuďom vtedy, sa môže kedykoľvek zopakovať, aj keď sa okolnosti menia. Nikdy by sme na to nemali zabúdať,“ hovorí Stránska. Pod petíciu za zachovanie väznice sa podpísalo päťtisíc ľudí a podpisov stále pribúda. Väznica v 26-tisícovom meste oslovila celé Česko.
