Hoci revolúcie a protestné hnutia znamenajú najmä tisícky ľudí v uliciach, z davu vždy vytŕča zopár jednotlivcov. Aj revolučný rok 2011 priniesol nové tváre. Niektoré si bude svet pamätať ako bojovníkov za slobodu, niektoré vôbec a niektoré ako charizmatických zástancov nebezpečných ideí. To je zrejme prípad Čiľanky Camily Vallejo.
Zblúdená rebelka
Výrobcovia plagátov, tričiek a tetovacích vzorov budú musieť meniť sortiment. K najzobrazovanejšiemu revolucionárovi 20. storočia Che Guevarovi možno pribudne ďalšia romantická ikona ľavicovej revolty.
Je ňou líderka študentských demonštrácií, ktoré v Čile paralyzujú celé univerzitné školstvo a menia sa v sociálne hnutie s rovnakými cieľmi, aké má Occupy či 99 percent. Zapamätajte si meno Camila Vallejo.
Hrdinka davu
Pred pol rokom ešte svet o 23-ročnej študentke geografie nevedel nič, no ona už mala svoju kariéru rozbehnutú. Ako druhú ženu v 105-ročnej histórii ju zvolili za predsedníčku národnej študentskej organizácie a keď v júni študenti vyšli do ulíc, stala sa aj ich neformálnou líderkou.
Organizovala protesty, rečnila k študentom z pódia, chodila na besedy a všade opakovala, že vysoké školy majú byť dostupné všetkým a zdarma. Čím dlhšie demonštrácie trvali, tým viac jej prejavov a besied sa odohrávalo v televízii a tým ďalej sa šírila jej povesť.
Mediálne dôležitý moment sa odohral počas konfliktu polície s pochodujúcimi študentmi, medzi ktorých sa občas zamiešajú aj rabovači obchodov. Násilnosti sú pre policajtov dobrým dôvodom nasadiť vodné delá a slzotvorný plyn a v uliciach Santiaga preto bežne vidno zranených demonštrantov aj policajtov.
Camilu na jednom z takýchto stretov najprv zasiahol silný prúd z vodného dela, takže sa ocitla celá mokrá na zemi. Keď pri nej o chvíľu na to vybuchol granát so slzotvorným plynom, reakcia mokrej pokožky bola taká alergická, že Vallejo na istý čas úplne paralyzovala. „Bolo to brutálne, akoby celé moje telo horelo,“ opísala mladá rebelka incident britskému Guardianu.
Keď ju vzápätí začali ošetrovať, na mobile ďalej sledovala, ako pokračujú pouličné boje. V ten deň sa s donucovacími metódami polície zoznámili aj novinári, nezainteresovaní okoloidúci i jedna sanitka, dvestopäťdesiat ľudí skončilo vo väzbe. No z Camily Vallejo sa v očiach jej nasledovníkov stala odvážna hrdinka.
Camila Vallejo.
FOTO - TASR/AP
Zadarmo a kvalitne
Internet a sociálne siete jej obraz dotvárajú do romantickej dokonalosti. Stotisícom fanúšikov na Twitteri a Facebooku píše denne statusy o svojich rokovaniach a plánoch a tisíce z nich dokáže privolať do ulíc k protestom.
Na YouTube má stovky záznamov verejných prejavov, televíznych debát i pochodov ulicami Santiaga. The Huftington Post o nej napísal, že s mikrofónom vystupuje, akoby sa s ním narodila. „Keď hovorí, ruky jej poletujú ako vtáky lapajúce neviditeľnú korisť. Jej reč je vypointovaná a jasná, pretkaná pravidelnými dávkami humoru a sebairónie, všetko berie s úsmevom,“ napísal o revolucionárke britský Guardian.
Záujem zahraničných médií o Vallejovú rastie s tým, ako sa zväčšuje vplyv študentských protestov na celú krajinu. Študentskí lídri, ku ktorým sa prihlásili aj predstavitelia učiteľov, kompletne ovládli desiatky univerzít a v stovkách ďalších sa prestalo vyučovať. Hrozí, že budú musieť anulovať celý školský rok.
Vysokoškoláci žiadajú reformu vzdelávacieho systému, ktorý je od 80. rokov z rozhodnutia generála Pinocheta postavený na súkromných školách. Spolupútnici Camily Vallejo študujú vďaka pôžičkám, ktoré splácajú roky po skončení školy.
Camila pre nich chce „kvalitné a bezplatné školstvo“. Na videu z jednej z demonštrácií rozpráva, ako sa išla osobne pozrieť na školstvo vo vyspelých európskych krajinách. „Zistili sme, že na dosiahnutie takej úrovne rozvoja je nevyhnutné, aby štát zabezpečil kvalitné a bezplatné vzdelávanie. To, čo žiadame pre Čile, je odskúšané v mnohých krajinách. Nie sme blázni, naše požiadavky sú legitímne,“ vysvetľovala Camila.
Hrdá komunistka
Študenti sa časom stali hrozbou pre vládu prezidenta Sebastiana Piňeru. Do úradu ho zvolili len vlani v januári ako prvého pravicového vodcu od čias diktátora Pinocheta, ale nálada, ktorú v spoločnosti nastolili študenti, odvtedy zrazila jeho popularitu nebezpečne nízko. Neostáva mu nič iné, ako brať študentov vážne a na rokovania si zavolal Camilu Vallejo.
Kým jej heslom bolo „bezplatne pre všetkých“, Piňera, úspešný biznismen, ktorý podľa Forbesu nazhromaždil majetok za 2,4 miliardy dolárov, trvá na princípe „bezplatne pre tých, ktorí to potrebujú“. Prisľúbil síce reformu školstva, ale málo presvedčivú pre Vallejovú a jej stúpencov. A tak sa zo študentských demonštrácií stal pohon na stredo-pravú vládnu koalíciu.
Na rozdiel od iných ľavicových hnutí v USA či v Európe má Camila Vallejo jasne definovanú svoju politickú príslušnosť. Považuje sa za hrdú komunistku a dokazuje to členstvom v komunistickej strane. „Keď sa ma pýtajú, aký zmysel dnes má byť komunistkou, odpovedám - väčší ako kedykoľvek predtým,“ vysvetlila Camila zahraničným novinárom.
Pôsobivá komunistka postupne pridáva do debaty o školstve všeobecnejšie témy, v jej slovníku sa už objavujú aj heslá ako „nová, reálna demokracia“ a začala žiadať „skoncovanie s hlbokou nerovnováhou v rozdelení bohatstva krajiny“.
Viacerí experti na Čile pripisujú tamojšie sociálne pnutie dospievaniu prvej generácie, ktorá Pinochetovu diktatúru nezažila na vlastnej koži, iba o nej počula od rodičov a učiteľov. „Mladí ľudia v uliciach síce počúvajú varovania pred diktatúrou, ale nevedia, aké je to žiť v diktatúre,“ povedala Guardianu čílska politická analytička Marta Lagosová.
Predpovedá, že Camilu bude treba brať vážne, pretože má na to všetky osobnostné predpoklady. „Nespájajú sa s ňou zahanbujúce senzácie, nepreháňa to ani nepôsobí smiešne. Bola v pravej chvíli na správnom mieste, ale je aj tou pravou osobnosťou,“ dodáva Lagosová.
Kým o charizme mladej študentky panuje všeobecná zhoda, médiá v západných krajinách pochybujú najmä o tom, či je Čile naozaj to pravé miesto pre revolúciu. Newsweek napríklad píše, že ide o „usporiadanú a demokratickú krajinu so silnou ekonomikou a nízkou úrovňou korupcie, ktorá sa nadlho stala vlajkovou loďou celej Latinskej Ameriky. Camila Vallejo má síce pravdu v tom, že je to štát s ohromnými rozdielmi v bohatstve a príjmoch, no ako dodáva Newsweek, počet chudobných od začiatku deväťdesiatych rokov klesol zo štyridsiatich na pätnásť percent. Nehovoriac o tom, že študenti tamojších súkromných škôl pravidelne víťazia v školských testoch nad študentmi zo susedných štátov.
2011: Rok rebelov
Tunisko: Lina Ben Mhenniová
28-ročná vysokoškolská učiteľka lingvistiky je predstaviteľkou internetovej generácie arabských revolucionárov. Jej viacerými cenami ocenený blog Tuniské dievča provokoval už za vlády exprezidenta Bena Alího. Lina sa prirodzene stala jedným z lídrov tuniskej revolúcie. Nesedela len pri stole, do sveta referovala aj o masakrách po celom Tunisku. Proti korupcii a nešvárom nového režimu sa ozýva aj dnes. Za svoje aktivity bola navrhnutá na Nobelovu cenu mieru a prepracovala sa medzi horúcich kandidátov.
Egypt: Waíla Ghonima
Podobne ako Linu Ben Mhenniovú, tipovali za víťaza Nobelovej ceny mieru aj jeho. Ghonim (30), ktorý pracoval v blízkovýchodnej pobočke Googlu, sa zaslúžil o šírenie informácií o egyptskom povstaní, kde využil svoje znalosti marketingu. Časopis Time ho tento rok zaradil na zoznam 100 najvplyvnejších ľudí sveta, hoci v Egypte sa naňho už takmer zabudlo. Ľudia, korí k nemu mali názorovo blízko, sa budú uchádzať o hlasy voličov vo voľbách, ktoré budú tento mesiac. Veľa šancí na úspech však nemajú.
Líbya: Mustafa Džalíl
Bol na rozdiel od Mhenniovej a Ghonima príslušníkom starej gardy. Pochopil, že treba prebehnúť na druhú stranu. Minister spravodlivosti v Kaddáfího vláde, ktorý sa preslávil podporou drakonických trestov, na začiatku povstania dezertoval a pridal sa k povstalcom v Benghází. 59-ročný Džalíl je v súčasnosti asi najmocnejším človekom v krajine s kontaktmi na politikov z celého sveta. Bol to on, kto povedal, že Líbya by mala v budúcnosti aplikovať islamské právo šaríja.
Sýria: Burhan Ghaliún
V lete sa stal lídrom sýrskej opozičnej rady, hoci v Sýrii dlhé roky nežije. 65-ročný profesor politických vied na parížskej Sorbonne sa napriek tomu považuje za osobnosť, ktorá má šancu zjednotiť roztrieštenú sýrsku opozíciu pred zásadným stretom s režimom prezidenta Bašara Assada. Kritici však hovoria, že exilový politik (Sýriu opustil v roku 1971) veľa o sýrskej realite nemôže vedieť a okrem intelektuálnych kruhov je v Sýrii prakticky neznámy. V posledných týždňoch sa prihovára Sýrčanom cez internet a priestor mu dávajú aj panarabské satelitné televízie.
Španielsko: Los indignados
Hnev hlavne mladých ľudí na vysokú nezamestnanosť a na tradičných politikov vyhnal v Španielsku do ulíc prvé veľké organizované hnutie odporu súčasnej ekonomickej krízy v Európe. Hnutie, ktoré od začiatku tvrdilo, že nemá lídrov, nemá celkom jasné ciele. Snaží sa však o zmenu volebného systému, ktorému dominujú dve politické strany, a väčšie angažovanie občanov do politických rozhodnutí. Medzi ľuďmi majú ich požiadavky vysokú podporu. Centrom protestov hnutia los indignados (rozhorčení) sa od mája stalo madridské námestie Puerta del Sol, kde si časť demonštrujúcich vytvorila stanové mestečko. Prevažne pokojné protesty v celej krajine sa organizovali najmä cez sociálne siete. Na protestoch sa v čase ich najväčšej sily zúčastnili desaťtisíce ľudí a spojili hlavne mladých ľavičiarov. Hnutie sa rozšírilo aj do ďalších krajín Európy – Grécka či Talianska a inšpirovalo aj americké protesty proti Wall Street.
Spojené štáty
Hovoria, že ich inšpirovali arabské revolúcie aj horúca jar v španielskych uliciach. Od septembra v New Yorku neďaleko finančného centra mesta demonštrujú ľudia proti chamtivosti bankárov a politikov. Hnutie Okupujme Wall Street sa rozšírilo aj do iných miest.
Tri roky od začiatku krízy v Spojených štátoch a po pomoci bankám zo strany vlády sa finančný sektor už pozviechal, no počet ľudí bez práce veľmi neklesá. „Pre krízu trpia iba ľudia a nie banky, ktoré ju spôsobili,“ tvrdia protestujúci, ktorí sa označujú za 99 percent populácie. Aj keď tichú podporu väčšiny Američanov majú, v uliciach ich obyčajne býva niekoľko stoviek, v lepších prípadoch pár tisícov. Hnutie sa rozšírilo aj do iných svetových miest.
Jana Shemesh
Nežnú spustili študenti
Prvá manifestácia nežnej revolúcie sa 17. novembra 1989 začala v Prahe spevom študentskej hymny Gaudeamus igitur a prejavom študenta Martina Klímu.
Hoci oficiálnym dôvodom revolúcie bola spomienka na zatvorenie škôl nacistami pred 50 rokmi, z davu vysokoškolákov sa ozývali hlavne protikomunistické heslá.
Po tvrdom zásahu polície proti študentom, ktorí sa vydali na pochod do centra Prahy, sa demonštrujúci rozutekali do škôl a divadiel a už na druhý deň sa hovorilo o okupačnom štrajku škôl.
Začala sa séria demonštrácií, stretnutí a rokovaní, ktoré pokračovali generálnym štrajkom a vyústili až do vzdania sa moci komunistickej strany. Viaceré udalosti tých dní zostali v pamäti aj vďaka tváram vtedajších študentov.
Kto boli študentskí lídri na Slovensku?
Zuzana Mistríková
Študentka VŠMU presne vedela, o čom chce na tribúne hovoriť: „Máme holé ruky, ale právo na slobodný prejav bez násilia si nikdy vziať nedáme.“
Za VPN sa dostala do Národnej rady, bola pri zakladaní Asociácie súkromných rozhlasových staníc, dnes je riaditeľkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
Anton Popovič
November ho zastihol na VŠMU. Na pár mesiacov sa v roku 1990 dostal za VPN do parlamentu, potom sa vrátil k muzike. Doteraz sa aktívne angažuje v rôznych spoločenských témach.
Daniel Bútora
Bol jedným zo študentov, čo v novembri '89 zasadli na miesta komunistických akademických funkcionárov. Z redaktora novín Echo sa neskôr stal riaditeľom slovenského vysielania Slobodnej Európy. Dnes ho nájdete na Bilingválnom gymnáziu v bratislavskej Petržalke, kde pôsobí ako manažér škôl C. S. Lewisa.
Sveťo Bombík
Zastupoval Študentské hnutie v prvom otvorenom dialógu v bratislavskej televízii, kde po dvadsiatich rokoch zazneli jasné slová o okupácii Československa v auguste 1968 a prvý raz od roku 1948 požiadavka na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany.
Neskôr založil Slovenský inštitút medzinárodných štúdií a stal sa jeho prvým riaditeľom. Zahynul pri autonehode v roku 1995.
