Česko malo Jiřího Grušu (10. 11. 1938 - 28. 10. 2011 ) ako svojho najlepšieho veľvyslanca, nech už kultúrneho, v podobe jeho angažmánu na čele Medzinárodného PEN klubu, alebo skutočného, keď na čele českej misie v Nemecku a potom v Rakúsku pätnásť rokov staval základy naštrbených vzťahov s týmito pre Čechov kľúčovými štátmi.
Mal som to šťastie, že som sa s ním tak v Bonne, ako aj vo Viedni stretával. Robiť s ním rozhovor nebolo vôbec jednoduché, ale náročnosť spočívala v úplne inej veci, než tej, s ktorou som sa ako novinár občas stretával, teda že dotyčný vlastne nemal čo povedať. Gruša bol pravý opak. Myšlienok dokázal formulovať toľko a často v takej zložitej konštrukcii, že bolo treba strašne zjednodušovať, vynechávať, preformulovávať otázky. Bola to síce náročná, ale krásna práca, pretože výsledok, hoci to bola vlastne niekedy len tretina alebo štvrtina toho, čo počas stretnutia zaznelo, bol vždy skvelý alebo aspoň ja som mal z toho taký pocit.
FOTO - ČTK
Nezapáral, ale nešetril
K Rakúšanom, Nemcom i Čechom pristupoval rovnocenne, bez predsudkov, s hlbokými vedomosťami vecí a dejín, ako človek, ktorý nikdy nezapáral do nacionalizmu a ktorý vždy bol tým, čo by šlo nazvať slovom Stredoeurópan. To mu však nebránilo nazývať veci jasne a tvrdo, naopak, mal na to oprávnenie a silu. Fašistov nazýval fašistami, odsun a vyhnanie Sudetských Nemcov nazýval zločinom, Beneša trpaslíkom, malomeštiaka Václava Klausa nazval prorokom priemernosti.
Po Grušovi ako veľvyslancovi zostali dve veľké diela. Česko-nemecká deklarácia, vec, ktorá zásadným spôsobom zmenila a upokojila vzťahy medzi Prahou a Bonnom a okrem iného našla slová odsúdenia aspoň pre divoký odsun a povojnové vraždenie Nemcov Čechmi, a na druhej strane jasne pomenúvala príčinu následného zla - teda nemecký nacizmus. Vďaka tejto deklarácii dnes spolu Česi a Nemci žijú v oveľa lepších vzťahoch než kedykoľvek predtým a deklarácia môže byť a aj ju dávajú za príklad riešenia podobných historických krívd, okrem iného aj Slovákom a Maďarom. Vo svojom európanskom zbližovaní Čechov a Nemcov Gruša neprestal až do svojej smrti a jeho nedávna kniha o Benešovi bola z pera českého autora prelomovým dielom.
Rozumel Rakúšanom
Veľkú a pozitívnu úlohu zohral Gruša i vo vyrovnaní vzťahov medzi Čechmi a Rakúšanmi, v mnohom ešte horšími, než aké panovali medzi Čechmi a Nemcami. Rakúšania totiž oveľa emocionálnejšie pozerali na vyhnanstvo Sudetských (vlastne rakúskych) Nemcov, navyše bez nemeckého syndrómu pokánia za nacizmus a druhú svetovú vojnu. K dávnym antipatiám voči Čechom, majúcim korene v súperení oboch národov ešte za monarchie, sa pridal Temelín, pre Rakúšanov skoro rovnaký symbol atómovej hrozby.
Ďalšie veľké Grušovo dielo - dohoda z Melku rakúske obavy chápala a vychádzala im v ústrety v českom kontexte nevídanou otvorenosťou a empatiou. Zároveň však ani o centimeter neuhla od zásadného českého záujmu, teda temelínsku atómovú elektráreň dostavať a sfunkčniť. Vďaka Grušovi sa však Temelín podarilo zatieniť inými spoločnými projektmi. Bol pri tom, keď sa Česká sporiteľňa predávala rakúskej banke Erste, takže najväčšia česká banka síce nezostala v českých rukách, ale aspoň v monarchii.
Jiří Gruša by možno k predchádzajúcim riadkom doplnil, že sa viac než veľvyslancom či politikom (bol krátko českým ministrom školstva) cítil vždy básnikom a spisovateľom. Ja k tomu dodávam, že i v tomto svojom rozmere bol Stredoeurópanom, lebo písal básne rovnako dobre po nemecky ako po česky. Čo bolo vecou pred sto rokmi celkom normálnou, je v súčasnosti celkom výnimočnou. Jiří Gruša bol výnimočný človek, výnimočný spisovateľ a výnimočný veľvyslanec. Jeden z takých ľudí, akí sa dnes už nerodia.
Od rakúskeho exprezidenta Thomasa Klestila dostal vyznamenanie. FOTO - ČTK
Autor: autor je redaktorom Lidových novín
