Stalo sa minulú sobotu. Boli sme sa bicyklovať v parku. Ešte stále je tu pekné počasie, tak bol plný oddychujúcich rodín.
Na neďalekom parkovisku zrazu zastavilo auto, aké používajú sťahováci. Vyskákalo z neho niekoľko detí, dáma v pokročilom veku a potom niekoľko dospelých mužov a žien. Nasledovali skladacie stoličky, rádio, košíky s jedlom a prepravka piva. Klasický izraelský piknik. Teda takmer.
Verejná obývačka
Keď si celá zostava našla svoje miesto, vykročili najstatnejší k autu a vyniesli z neho kožený gauč. Nie nejaký obstarožný kus na vyhodenie, normálny, funkčný, dokonca štýlový gauč.
Usadla naň babka, naskákali naň vnúčatá a zábava sa mohla začať. Rádio vyhrávalo, plastové taniere sa plnili jedlom, na malom ohníku bublala káva v kotlíku, pivové fľaše padali do koša.
Babka driemala na gauči, pospávali aj menšie deti. Jednoducho, správne sobotné popoludnie v exteriéri.
Ľudia sa pri tejto obývačke na verejnom priestranstve pristavovali, smiali sa a fotografovali. Niektorí sa obzerali, či tam nie je skrytá kamera.
Rodinka sa tvárila, že si zvedavcov nevšíma a že to, čo robí, je úplne v poriadku. Keď sa piknik skončil, naložili do auta gauč aj s babkou a odfrčali.
Perfektná sobota
Potom niekto ľuďom, čo ešte postávali pri vyprázdnenej „obývačke“, povedal, že tú rodinu dobre pozná. Stará pani bola jeho učiteľkou na strednej. Pred pár rokmi sa zrútila a nevie nič o svete. Je fixovaná na svoj gauč a nechce vychádzať z domu.
Tak sa jej deti rozhodli, že ju zoberú von aj s gaučom a vytvorili jej dokonalú obývačkovú ilúziu. Milé a dojemné.
V nedeľu ráno mi volala známa, ktorú sme stretli v parku, že neďaleko ich domu postavili nové protiraketové batérie. Bolo to po sobotnej noci, keď sa zase strieľalo ostošesť. Len pár hodín po tom, čo sa naše deti naháňali v parku. V dojemnej ilúzii perfektnej soboty.
