PRAHA. Keď v utorok dosadol na varšavskom letisku boeing bez vysunutého podvozku, sedeli na jeho palube aj Česi. Vladimír Škultéty sa s priateľkou vracal z trojtýždňovej dovolenky v New Yorku.
V rozhovore pre český spravodajský server iDNES.cz opísal paniku na palube, tiché modlitby Poliakov aj organizačné peklo na letisku.
Škultéty a jeho priateľka Hana Sládková mali na varšavskom letisku len presadnúť na ďalší let a pokračovať do Prahy. Namiesto pokojnej cesty však zažili na palube lietadla poľských aerolínií LOT horúce chvíľky.
Boeingu 767 nešiel pre výpadok prúdu vysunúť podvozok a piloti sa museli odhodlať k núdzovému pristátiu. Hodinu krúžili nad Varšavou, aby spotrebovali prebytočné palivo a potom stroj posadili bruchom na penou pokrytú dráhu.
Nikomu z 230 cestujúcich sa nič nestalo, českému páru sa však dramatické okamihy zrejme nikdy z pamäti nevymažú. "Keď sme v kabíne zacítili dym z horiacej turbíny, vypukla panika," vykreslil napínavé okamihy tridsaťročný filmár a spevák kapely Dreadrot.
Detskí pasažieri Konrad a Pawel odchádzajú z medzinárodného letiska vo Varšave po núdzovom pristátí ich lietadla 1. novembra 2011. Boeing 767 poľskej leteckej spoločnosti LOT letiace z USA, ktorému sa nevysunul podvozok, núdzovo pristálo "na brucho" na varšavskom letisku.
FOTO - TASR/AP
Kedy ste si prvýkrát všimli, že s lietadlom nie je niečo v poriadku?
Nemohli sme kontrolovať čas, pretože na palube neboli monitory s informáciami o lete. Bolo mi však čudné, že tak dlho krúžime pomerne nízko nad zemou. Nebol som nervózny, ale skôr otrávený, pretože sme za sebou mali dlhý let. Potom ohlásili, že sa z technických dôvodov máme pripraviť na núdzové pristátie. Sedeli sme v pätnástom rade a naše letuška bola úplne hrozná. Začala pobehovať a kričala na pasažierov aj na svoje kolegyne. To bolo naozaj nepríjemné.
Ako cestujúci reagovali na toto oznámenie?
Ľudia ani príliš nereagovali, pretože všetci boli po dlhom lete unavení. Až neskôr im začalo dochádzať, že je to vážna situácia. Ja som, samozrejme, takmer zomrel od strachu, ale snažil som sa nedávať to najavo. Na letuškách bolo vidieť, že sa strašne boja. Keď sa ich niektorí ľudia pýtali, čo sa deje, odpovedali, že nejde vysunúť podvozok alebo že je problém s navigáciou. Na všetky otázky reagovali zásadne v poľštine. Povedali nám, že si máme sadnúť, pripútať sa a pri pristátí zaujať krízovú pozíciu, teda zaprieť sa rukami o sedadlo pred sebou. Mali sme si tiež vyzuť topánky, veľa ľudí to však neurobilo.
Ako prebiehalo pristátie?
Od chvíle, keď oznámili núdzový manéver, sme čakali ešte najmenej pol hodiny. Bolo to celkom vyčerpávajúce. Potom ohlásili, že o päť minút pristaneme na varšavskom letisku, čo sme dovtedy nevedeli. Ja som si myslel, že pristaneme niekde na poli. Na palube vládlo úplné ticho, nikto nekričal. Väčšina pasažierov boli Poliaci a myslím si, že sa všetci modlili. Samotné pristátie prebiehalo neuveriteľne hladko, hladšie som asi nikdy nezažil. Keď sme dosadli na zem a lietadlo sa ešte kĺzalo po dráhe, prepukol obrovský potlesk.
Čo sa dialo po pristátí?
Pred pristátím sme dostali dôrazný pokyn, aby sme zostali na svojich miestach a čakali na povel "evakuácia", ktorého sme sa však nedočkali. Ľudia sa hneď začali zdvíhať. Keď som sa pozrel z okna, videl som, že z trysky, nad ktorou sme sedeli, sa začína dymiť. Dym bol stále silnejší a cítili sme ho aj v kabíne.
V tej chvíli vypukla panika. Všetci sme sa odpútali a bežali k núdzovým východom. Ľudia kričali, nech sa upokojíme, že sa všetci dostaneme von, iní kričali, že horí. Pri šmykľavke z lietadla stál stevard a volal na ľudí: "Jump, jump!". Veľa ľudí si aj napriek zákazu vzalo so sebou kufre a hádzali ich na cestujúcich, ktorí už boli pod šmykľavkou.
Čo ste cítili, keď ste sa dostali von?
Obrovskú úľavu, že sme z toho lietadla vonku. Keď sme sa dostali von, vybehli sme na trávnik a otočili sme sa. Videli sme veľa sanitiek a hasičov, ktorí kropili horiacu turbínu. Všetko bolo pod kontrolou. Ľudia si to hneď začali fotiť. Potom nad nami preleteli dve stíhačky F-16, ktoré lietadlo sprevádzali. Nastúpili sme do autobusov a uvideli sme stevardov a letušky. Namiesto toho, aby sa starali o pasažierov a kontrolovali, či sú všetci v poriadku, tak sa na seba vešali, objímali sa a plakali. Podľa mňa to na rozdiel od pilotov psychicky vôbec nezvládli.
Ako sa o vás postarali na letisku?
Nastalo organizačné peklo. Odviezli nás do nejakého baraku, kde nás nahnali do prezidentského salónika. Bola tam ochranka z letiska, colníci, policajti aj zdravotníci. Nikto však nič nevedel, nikto nám nebol schopný povedať, čo sa bude diať. Nebolo jasné, kto tomu velí. Budovu strážila polícia a nesmeli sme nikam chodiť. Po dvoch hodinách prišli policajti a všetkých si zapísali. Najhoršie bolo, že všetko prebiehalo v poľštine, čo bol napríklad pre Američanov zásadný problém, a neustále museli žiadať o preklad. Jedla a pitia však bolo dosť, dostali sme aj deky, hygienické potreby a tričko na prezlečenie. Keď sme dostali tento tzv balíček "na prespanie", došlo nám, že plánovaným nadväzujúcim letom do Prahy asi nepoletíme. Až potom nám povedali, že letisko je zatvorené.
Ako dlho ste čakali na spojenie do Prahy?
V priebehu noci vyšlo najavo, že sa na letisku tak skoro prevádzka neobnoví. Dostali sme voucher na hotel a taxík a letenku nám prebookovali na nasledujúci večer. V hoteli sme však zistili, že lietadlá nepoletia ani na druhý deň. Väčšina ľudí si chcela letenky prebookovat na letisku, kde však panoval hrozný zmätok. Bol tam dlhý rad niekoľkých stoviek ľudí, ktorý neviedol nikam. Nakoniec sa ukázalo jednoduchšie zariadiť si nové letenky cez pražskú kanceláriu LOT.
Autor: Adam Hájek, idnes.cz
