Najdlhší potlesk zaznel v piatok pri udeľovaní štátnych vyznamenaní pre 16-ročného Davida Sukača. Bol dlhší než pre veteránov minulých vojen či pre bojovníkov za slobodu.
On sám ho nemohol počuť. Vlani v auguste zahynul po tom, čo v rozbúrenej rieke zachránil život topiacemu kamarátovi. Prezident mu in memoriam udelil medailu Za hrdinstvo, ktorú prevzal dojatý otec.
Generácia chaosu
Rozumieme tomu. Bol veľmi mladý, zachránil ľudský život a zaplatil za to tú najvyššiu cenu. Bol príslušníkom generácie, ktorá sa narodila a vyrástla v čase, čo práve prezident v slávnostnom prejave pomenoval ako čas ideového chaosu a straty hodnôt.
Václav Klaus na výročie československej nezávislosti ukázal, aké je ťažké byť konzervatívcom v krajine, ktorej krutá história vzala tradície, skúsenosti i dôstojnosť.
Prezident s určitým posmechom hovoril o súčasnom svete, ktorý si myslí, „akoby nič než prítomnosť a budúcnosť neboli“. Ale nie je to práve v našom prípade lepšie?
Prežitok totality pre našu spoločnosť nebol ani motivujúci, ani obohacujúci.
Áno, hŕstka tých najsilnejších môže v živote v neslobode objaviť vnútornú silu a statočnosť. Mimochodom, súčasný prezident do tejto hŕstky nepatril.
Naša nádej
Je možné, že preceňujeme schopnosti internetu, Googlu, Wikipedie či umelej inteligencie. Ale mladí ľudia na internete nájdu nepochybne viac, než sme my našli v oficiálnych knižniciach a učebniciach.
Na rozdiel od prezidenta si myslím, že nádej tejto krajiny je v generácii narodenej v 80. rokoch a neskôr, a to práve preto, že berú slobodu ako samozrejmosť.
Dúfam, že sa už definitívne vyslobodili z našich tráum, úzkostí a komplexov. Verím bez výhrad ich vlastným hodnotám. Trebárs takým, čo ukázal šestnásťročný David Sukač.
