Pred sto rokmi zomrel človek, po ktorom sa volá prestížna novinárska cena. S praktikami, aké v tej dobe používal, by sám takú cenu dnes nielenže nikdy nezískal, ale z každej slušnej redakcie by ho vyrazili.
Ako 17-ročný židovský chlapec urobil všetko preto, aby sa dostal z rodného mesta Makó, asi 200 kilometrov od Budapešti. Josephovi Pulitzerovi zomrel otec, keď mal jedenásť rokov a s druhým manželom svojej mamy nevychádzal. Chcel preto do armády. Odmietli ho v rakúskej, britskej i vo francúzskych légiách. Pulitzer mal zdravotné problémy, bol strašne chudý a mal zlý zrak.
V roku 1864 odišiel do Spojených štátov amerických. Bola občianska vojna a do armády zobrali každého. Po vojne v roku 1867dostal Pulitzer americké občianstvo a usadil sa v St. Lousi v Missouri.
Zrod reportéra
Fakty
Pulitzerova cena
prestížne americké žurnalistické a umelecké ocenenie sa udeľuje od roku 1917 od začiatku sa odovzdáva za žurnalistiku a literatúru, od roku 1948 sa cena rozšírila aj do oblasti hudobnej tvorby v súčasnosti obsahuje 21 kategórií, 14 má samotná žurnalistika (služba verejnosti, aktuálne, investigatívne, vysvetľujúce, regionálne , domáce, zahraničné spravodajstvo, reportáž, komentár, kritika, editoriál, karikatúra, aktuálna spravodajská fotografia, reportážna fotografia) cena za beletriu sa udeľuje americkým prozaikom a ocenené dielo by sa malo prevažne zaoberať životom v USA
Mal síce vzdelanie, plynule hovoril po nemecky, po francúzsky a po maďarsky, ale stále nevedel dobre po anglicky a ako imigrant si musel v novej krajine vydobyť všetko.
Začínal ako prístavný robotník, pracoval ako čašník, pochovával obete cholery, až sa stal reportérom v nemeckých novinách Westliche Post.
„Nemohol som tomu uveriť. Ja neznámy, smoliar a takmer chlapec z ulice som bol vybraný na takú zodpovednú prácu - bolo to všetko ako sen,“ cituje Pulitzera spisovateľ Denis Brian v knihe A life (Život).
Jeho kolegovia o ňom hovorili ako o rodenom reportérovi, ktorý bol v práci od rána do večera a príbeh ho dokázal úplne pohltiť. „Píš krátko, aby ťa čítali, píš jasne, aby ti porozumeli a píš názorne, aby si to ľudia zapamätali,“ hovorieval Pulitzer.
Prestrelka v hoteli
Miloval žurnalistiku a ešte viac politiku. Na zjazd Republikánskej strany v decembri 1869 prišiel ako reportér a odchádzal ako kandidát strany na senátora Missouri. A senátorom sa aj naozaj stal.
Bol politikom, ale nikdy neprestal byť novinárom a používal pritom všetky prostriedky. To, čo v politike odhalil, uverejnil v novinách. Bol nemilosrdný.
Do prvého skutočného konfliktu sa dostal s lobistom Edwardom Augustinom, ktorého obviňoval z korupcie. Spor sa skončil prestrelkou v hoteli. Keď lobista Pulitzera urazil, ten naňho vytiahol pištoľ a poranil ho na hlave. Väzeniu sa vyhol sľubom, že o lobistovi nezverejní všetko, čo má.
Mal odvahu, ale nemal odstup
Pulitzer chcel robiť noviny inak. Už St. Louis Post-Dispach, ktoré kúpil v aukcii, viedol vlastným štýlom.
„Noviny nebudú slúžiť žiadnej strane, ale ľuďom, nebudú orgánom republikánov, ale orgánom pravdy. Nebudú podporovať administratívu, ale kritizovať ju, budú proti podvodom a sprenevere, budú hájiť princípy a myšlienky skôr ako predsudky a jednostranné videnie,“ napísal vo svojom editoriáli.
Chápal podstatu svojho remesla, len ešte hľadal spôsoby. Určite mu nechýbala odvaha. Písal o policajtoch, keď zastrelili nevinného človeka, o skorumpovaných politikoch či podvodoch v poisťovniach. Noviny, ktoré mali náklad päťtisíc kusov, dostal na viac ako 45-tisíc.
Ale nemal odstup. Keď jeho editora obvinili z vraždy, Pulitzer sa ho zastával, až kým ho neoslobodili. Z postu editora ho nakoniec musel prepustiť.
Pre outsiderov
V roku 1883 kúpil stratový denník New York World a predviedol, ako sa dá za päť rokov zvýšiť náklad desaťnásobne a z prepadáka urobiť vplyvné médium.
Do New Yorku prišiel Pulitzer ako outsider a boli to outsideri, o ktorých a pre ktorých písal - ženy, pracujúci, imigranti a chudobní. Často ľudia s minimálnym vzdelaním, ktorí nevedeli dobre jazyk.
Príbehy plné emócií a krvi, veľké titulky, kreslené vtipy, karikatúry - to všetko bolo pre žurnalistiku na konci 19. storočia nové. Pulitzer zaviedol nedeľnú prílohu, ako prvý vytvoril športové oddelenie s redaktormi, ktorí sa špecializovali na konkrétne športy. Ostatné noviny porazil rýchlo. Kým iní udalosti opisovali, Pulitzerovi reportéri do nich vstupovali a ovplyvňovali ich, aby potom svoje zážitky kvetnato opísali čitateľom.
Útok konkurencie
Súboj o priazeň ľudí sa zmenil vo chvíli, keď do ringu v roku 1895 vstúpil William Randolph Hearst a jeho New York Morning Journal. Vtedy 33-ročný Hearst bol mladšou a agresívnejšou verziou svojho 48-ročného mentora a učiteľa Josepha Pulitzera. V rokoch 1896 až 1898 zažila Amerika jeden z najdramatickejších súbojov žurnalistiky, v ktorom bolo povolené všetko, čo zdvihlo náklad novín: vymyslené fakty či manipulované články.
Hearst chcel Pulitzera poraziť jeho vlastnými zbraňami. Cenu Journalu znížil na jedno penny a donútil k rovnakému kroku aj Pulitzera. Začal tiež vydávať nedeľnú prílohu ako Pulitzer, obaja vydavatelia si preplácali reportérov.
Naťahovanie sa o komiks, ktorý ako prvý zaviedol vo svojich novinách Pulitzer, určilo celú etapu žurnalistiky, v ktorej nešlo o fakty, ale o megapríbehy na titulnej strane, ktoré predávali noviny. Seriál o Chlapcovi z Hoganovej aleje autora R. F. Outcoulta, ktorý je známy ako Žltý chlapec (podľa žltej nočnej košele), dal nemilosrdnému súboju názov Žltá tlač (Yellow Press) a odštartoval éru bulvárnych novín.
Vyvolali vojnu
„V žurnalistike platí aj dnes: If it bleeds, it leads. Teda ak je v tom krv, dostane sa to na titulku. Newyorské denníky Hearsta a Pulitzera súperili o čitateľa, print sa stával skutočne masovým médiom, takže noviny sa dostávali ku všetkým. To je veľké pozitívum. Nie je celkom presné, že to znižovalo úroveň žurnalistiky. Iste, ide o prvé tabloidy, ale Hearst bol napríklad aj skvelým vojnovým reportérom a mnohé novinárske legendy vrátane Pulitzera pochádzajú z tých čias,“ hovorí Braňo Ondrášik z Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy.
Súboj Worldu a Journalu sa nezastavil ani pred vojnovým konfliktom v roku 1898. Journal jasne podporoval vzburu Kubáncov proti tyranii španielskych vládcov a ani Hearst nepreberal žiadne správy od Španielov. Opakoval, že dôveruje len povstalcom.
Porušenie novinárskej objektivity čitateľom neprekážalo, príbehy boli zaujímavejšie a šťavnatejšie. Boj za nezávislosť bol Američanom sympatický a americkí podnikatelia boli na neďalekej Kube aktívni.
Jednostranné spravodajstvo dvoch vplyvných denníkov sa postaralo o také silné protišpanielske nálady v krajine, že Kongres odhlasoval prezidentovi Williamovi McKinleymu vyhlásenie vojny Španielsku.
Výbuch na lodi Maine
Príčinou bola explózia na americkej vojnovej lodi Maine vo februári 1898. Loď poslali do prístavu v Havane na priateľskú návštevu. Kapitán zakázal námorníkom vystupovať na breh, aby nedošlo k nejakým provokáciám.
Takže keď 16. februára 1898 loď vybuchla, zomrelo všetkých 260 ľudí na palube. Oba denníky celú tragédiu prifarbili a tvrdili, že je to útok Španielska. Až neskôr sa zistilo, že za tragédiou bol zrejme technický problém.
„Určite sa priživovali na napätí so Španielskom, ale hovoriť, že to boli noviny, ktoré začali vojnu, by bolo zjednodušovanie. Hearstov Journal sa tým síce otvorene chválil, no politici nezačínajú vojnu pre novinárov. Išlo skôr o mocenskú hru o Kubu. Na druhej strane, propaganda a vyfabrikované správy neboli najsvetlejším okamihom dejín žurnalistiky ani Pulitzera,“ hovorí Ondrášik.
Prenasledovali ho výčitky
Po štvormesačnej vojne sa Pulitzer dištancoval od tohoto typu žurnalistiky, z jeho osobnej korešpondencie je jasné, že táto kapitola ho prenasledovala zvyšok života. „Žltá žurnalistika predstavuje úpadkový typ novinárstva, pretože obchádza etické princípy profesie a výber faktov podriaďuje komerčným zámerom, úsiliu dosahovať vysoký náklad jednoduchším spôsobom, pretože zabezpečuje príliv zvýšeného množstva inzercie do novín a početná inzercia a vysoký odbyt zabezpečujú vysoké zisky,“ napísal si Pulitzer.
Ku koncu života sa snažil, aby sa uchytila nová žurnalistika. „Chcem, aby sa uznalo, že žurnalistika je alebo by mala byť jednou z najvýznamnejších a najintelektuálnejších profesií,“ povedal Pulitzer.
Už počas života nahováral prezidenta Kolumbijskej univerzity, aby založil školu žurnalistiky. Rok potom, čo Joseph Pulitzer 29. októbra 1911 zomrel na svojej jachte, ju skutočne otvorili a o šesť rokov neskôr udelili prvú cenu, ktorú Pulitzer vymyslel.
