Môže byť národným dedičstvom diaľnica? Niečo také banálne a všedné ako prašné pruhy asfaltu? . Tých štyritisíc kilometrov má v sebe dávku romantiky, slobody a poézie.
Volali ju Matka ciest, Cesta slávy, Hlavná trieda Ameriky alebo jednoducho najslávnejšia diaľnica na svete. Route 66 merala takmer štyritisíc kilometrov, viedla z Chicaga do Los Angeles a pretínala osem amerických štátov a tri časové pásma. Oslavovali ju filmy, knihy, pesničky.
Dnes k nej mieria turisti, jej historické úseky zachraňujú aktivisti a diaľničné značky s tou správnou cifrou sú zberateľským artiklom. Na prvý pohľad však nie je úplne jasné, prečo práve šesťdesiatšestka stelesňuje americký sen. Nebola prvou, jedinou, ani najdlhšou transkontinentálnou diaľnicou v USA.
Neslúžila dlhšie ako šesťdesiat rokov a v čase rozkvetu motoriek už zažívala pozvoľný úpadok - hoci (bývalý) minister dopravy Ján Figeľ si možno myslí niečo iné. Prečo sa teda legendou nestali iné americké diaľnice?
Vznik Route 66
V pionierskych časoch motorovej dopravy americkým motoristom stačili hlinené či štrkom vysypané cesty sledujúce prastaré indiánske cesty či železničné trate. No hoci štáty, mestá či súkromníci spravovali milióny kilometrov ciest, tvorila ich neprehľadná sieť s mätúcimi lokálnymi názvami.
S boomom osobnej automobilovej dopravy, ktorej symbolom je lacný Ford, model T, vzniká vo Washingtone počas prvej svetovej vojny myšlienka Národného diaľničného systému - centrálne číslovanej siete ciest s nadregionálnym významom.
Samozrejme, v dvadsiatych rokoch diaľnice nemali podobu štvorprúdovej komunikácie, ktorou presvištíte bez zbytočných zastávok. Dvojprúdová U. S. Highway 66 vznikla 11. novembra 1926 a zahŕňala existujúce úseky vrátane dlhočiznej National Old Trail Road spájajúcej oceány od roku 1912.
A legendárna číslovka 66? Tá je zásluhou lobingu. Mnohí si uvedomovali, že diaľnica prináša možnosti a zapamätateľné číslo je súčasťou úspechu.
Šesťdesiatšestku vybojovali obyvatelia Oklahomy, kde ležal najdlhší, takmer päťstokilometrový úsek cesty. Nimi založená asociácia propagovala diaľnicu ako obchodnú značku, zorganizovala aj preteky, kde si dvadsaťpäťtisíc bežcov na trase New York - Los Angeles vyskúšalo úsek 66 na vlastných chodidlách.
Ovocie hnevu
Začiatkom tridsiatych rokov už k Route 66 mierili státisíce zúfalcov, ktorí zo stredozápadu migrovali na západ. Príčinou bola ekologická katastrofa známa ako Dust Bowl.
Diaľnice a blues
Hymnu najslávnejšej diaľnice zložil džezmen Bobby Troup. Niekde medzi Pennsylvániou a Los Angeles mu napadol refrén „Get Your Kicks / on Route 66“ („Roztoč to na Route 66“), zvyšok hitu je zveršovaným sprievodcom po siedmich amerických štátoch (chýba Kansas). Pesnička zafungovala a nahrávka Nat Cole Tria v roku 1946 autorovi za dva týždne zarobila peniaze na dom.
Chuck Berry v roku 1961 z popového štandardu urobil rhythm&blues. O tri roky sa pesnička zjavila aj na prvom albume anglických Rolling Stones a celý svet žasol nad blues bielych výrastkov, čo predtým v Amerike neboli.
Dodnes pesničku nahrala vyše stovka interpretov vrátane mien, ako je Jerry Lee Lewis, Bing Crosby či Scatman John. Špecialitou je synthpopová verzia z roku 1987 od kapely Depeche Mode, ktorá inak cover verzie nerobila.
Denník Guardian nadhodil otázku, prečo road songs neskladajú Briti. V autách netrávia menej času ako Američania a aj oni sú hudobnou veľmocou a predsa takú oslavu diaľnice nemajú. „Lenže, čo by sme v nej spievali?“ pýtal sa novinár Tim De Isle. „Niečo ako ´Ešte tridsať minút a 45 míľ do Manchesteru...´?“
Intenzívnym a nešetrným farmárčením kedysi úrodné planiny stratili odolnosť proti erózii.
Búrky prachu, keď viditeľnosť klesala na meter, sužovali najmä Oklahomu. Veľa z tamojšej pôdy skončilo v Atlantiku, keď čierne mračná dovialo až na východné pobrežie - a farmári utekali opačným smerom, ako vial vietor.
Osudy Okies a Arkies, vysídlencov, ktorí nemali čo stratiť, opisuje román Ovocie hnevu Johna Steinbecka, v ktorom Route 66 venoval jednu kapitolu. Práve on ju prvý nazval Matkou ciest a videl v diaľnici kultúrnu ikonu.
V knihe, za ktorú sa Steinbeck dočkal Pulitzerovej a Nobelovej ceny a v roku 1940 aj filmovej podoby, čítame: „Dvanásťčlenná rodina musela opustiť kraj. Nemali auto. Z odpadu vyrobili vozík, naň naložili majetok a čakali pri ceste 66. Po chvíli zastavil sedan a hneď ich naložil.“
Je však iróniou, že ani v zasľúbenej Kalifornii farmárov v čase hospodárskej krízy nečakal lepší osud a v Steinbeckovom románe stelesňuje Route 66 najmä dezilúziu.
Matka ciest živiteľka
Niekedy v tom čase sa stávala šesťdesiatšestka známou a v popularite predbehla konkurenčnú diaľnicu s číslom 40. Dôvodov bolo niekoľko. V prvom rade, Matka ciest bola na svoje časy moderná a už v roku 1938 mala po celej dĺžke spevnený povrch.
Motoristom tiež vyhovoval rovinatý kraj – výnimku tvoril úsek v Skalnatých vrchoch, kde si vraj na strašidelné serpentíny vodiči najímali miestnych navigátorov. Ďalšie prednosti diaľnice ocenili turisti.
Route 66 bola fotogenická a pretínala mnohé atrakcie, medzi nimi indiánske územie Navahov. Ťaháky ako Monument Valley, Las Vegas, Johua Tree National Park či Grand Canyon sú rozosiate povedľa cesty.
Napokon, na mnohých úsekoch asfaltová Matka ciest vystriedala matku Zem, pretože dala živnosť rodinám a celým komunitám. Mestá a mestečká neobchádzala, ale spájala.
Spravidla prechádzala centrom ako hlavná trieda, okolo ktorej vyrastali benzínové pumpy, motely, reštaurácie a najrôznejšie obchody s vynaliezavým dizajnom. Aj vodiči jazdili pomalšie ako dnes a drobní podnikatelia chceli upútať ich pozornosť. „Tá cesta bola vlastne reklamou na seba samú,“ píše 66.routgiftshop.us.
Úpadok
Najslávnejšia americká diaľnica rokmi menila trasu a menili sa aj davy cestujúcich po jej povrchu. Cez druhú svetovú vojnu ju využívali mechanizmy na presun z Kalifornie na východ, kde bol sústredený vojnový priemysel.
V päťdesiatych rokoch opačným smerom, za slnkom, mierili dovolenkári a ešte neskôr nonkonformná mládež, ktorej učaroval romantický nepokoj generácie beatnikov a slávny román Jacka Kerouaca Na ceste.
Dva diaľničné pruhy však čoskoro prestali stačiť premávke. Trasa sa stávala preťaženou, pomalou a nebezpečnou. Keď americký prezident Dwight Eisenhower, očarený diaľničným systémom Nemecka, v roku 1957 podpísal zákon o výstavbe Interstate Higway System, spečatil aj osud Route 66.
Úpadok trval desaťročia a nové sofistikované obchvaty a paralelné štvorprúdové diaľnice ukrajovali z významu Matky ciest. A podnikatelia pri trase napriek protestom prichádzali o prácu.
Koniec v roku 1985
Dnes už Route 66 neexistuje. Zo zoznamu ju oficiálne vyradili v roku 1985 po dokončení nového diaľničného systému a Matku ciest nahradilo päť rôznych moderných medzištátnych ciest.
Jej úseky mali rôzny osud – niektoré zrušili, iné ďalej existujú v rôznych štátoch pod rôznymi názvami ako cesty lokálneho významu alebo súčasť iných trás. Kto dnes plánuje cestu po Route 66, potrebuje špeciálnu mapu a v ideálnom prípade dokáže prejsť štyri pätiny jej niekdajšej dĺžky.
Vraví sa, že aspoň raz po Route 66 kedysi cestoval každý Američan. Je preto pochopiteľná nostalgia za érou, keď cestovanie autom bolo namáhavejšie, ale aj dobrodružnejšie ako dnes. „Vďaka Interstate Higway System preletíte krajinou z pobrežia na pobrežie, ale bez toho aby ste niečo videli,“ povzdychol si Charles Kuvalt v National Geographic.
„Kedysi človek v automobile naozaj žil, dnes cestuje v uzavretom klimatizovanom vehikli a krajinu vníma ako v kine na plátne,“ dopĺňa Terry Ryburn La Monte z Illinoiskej štátnej univerzity.
Nostalgia
Nostalgické hnutie Revival 66 silnie od deväťdesiatych rokov, keď Washington povolil americkým štátom značiť historické úseky cesty slávnou starou číslovkou.
Aktivisti dnes tieto historické úseky oživujú a ten najdlhší v Oklahome meria viac ako sto kilometrov. Pozdĺž slávnej cesty vyrastajú zreštaurované pamiatky a viac svojráznych pamätníkov, čo pri Route 66 strávili život, si na staré kolená užíva úlohu žijúcej turistickej atrakcie. Najpopulárnejšia diaľnica má pamätníky, múzeá, s ňou spojené reklamné predmety sú výnosnou súčasťou zberateľského biznisu.
Napokon, nemusíte byť Američanom, aby ste prepadli retroštýlu 66. Predseda Českej asociácie Road 66 Petr Němeček „už dvadsať rokov zbiera a renovuje všetko staré, čo vonia benzínom, olejom“, teda autá, motorky, stojany benzínových čerpadiel, kanistre, plechovky, smaltované cedule.
Ako píše na webe, detstvo strávil v reálnom socializme a s nadšením hltal informácie z druhej strany železnej opony. Route 66 bol neznámy, hmlistý pojem. „Nám sa však spájal so slobodou a voľnosťou, akú sme v tých časoch určite nezažívali,“ píše Němeček.
Slovenská 66
Slovensko nie je Amerika a spájať domáce vozovky s Route 66 je ako porovnávať herňu vo Vrútkach s Las Vegas. Minister dopravy Ján Figeľ si to nemyslí - jednu z nich nedávno propragoval fotografiou v motorkárskom úbore.
Slovenská I/66 má 170 kilometrov, pretína tri kraje a spája Šahy, Krupinu, Zvolen, Banskú Bystricu, Lopej, Brezno a Pusté Pole pod Nízkymi Tatrami. Spomínaná kolóna motorkárov v septembri 2011 v okrese Brezno otvárala projekt SK Route 66, ktorý má zvýšiť bezpečnosť na našich cestách. Pripravila ho Slovenská asociácia Route 66 na čele s Jurajom Smrečanom, záštitu prevzal minister Figeľ.
