Na Schwarzenbergovi vidíme, ako sa človek ľahko zamiluje do funkcie, či ako ťažko sa odoláva pokušeniu povedať niečo iné, než potom urobíte.
Napísal som: „Existuje jeden možný kandidát na prezidenta, o ktorom sa prekvapivo veľa nehovorí a pre ktorého by Hrad nepochybne nebol luxusným politickým dôchodkom ani nástrojom sebapropagácie. Je to Karel Schwarzenberg.“
Krútite hlavou, čo je na tom zvláštne? Pasáž v uvodzovkách som napísal a publikoval v Lidových novinách pred vyše než štyrmi rokmi, v júli 2007.
Teda predtým, než bol Schwarzenberg po prvý raz menovaný ministrom zahraničia do vlády Mirka Topolánka i než si ho Miroslav Kalousek vybral ako „muža na plagát“ pre svoj vznikajúci projekt TOP09.
Politika rozdrví každého
Mohol by som byť spokojný, že došlo na moje slová. Cez víkend Schwarzenberg oficiálne potvrdil, že za prezidenta kandidovať bude, a to či už v priamej, alebo parlamentnej voľbe.
Stále platí, že má pre najvyšší post potrebnú autoritu, vzdelanie i skúsenosti a navyše nadhľad a humor. Tým sa líši od súčasného hradného nájomníka.
Ale model Schwarzenberg 2011 je trochu iný než model 2007. Zďaleka nejde len o vek. Schwarzenberg ukázal, že politika tak trochu rozdrví každého.
Áno, keď máte peniaze, pevne zapustené korene a vzdelanie i múdrosť prichádzajúcu s vekom, tak vám politika zničí charakter menej než tým, ktorých do nových pomerov v strednom veku „vypľul“ komunistický režim.
Ďalšia podpora vlastného ega
Ale predsa na Schwarzenbergovi vidíme, ako sa človek ľahko zamiluje do funkcie, či ako ťažko sa odoláva pokušeniu povedať niečo iné, než potom urobíte. Aj aké je príjemné ísť v ústrety priazni davu.
Šéf diplomacie sa rád dištancuje od zvyšku politickej scény a kritizuje ju, akoby sám nebol jej súčasťou.
Do určitej miery je už teraz akýmsi „tieňovým prezidentom“. Klaus a pred ním čiastočne i Havel definovali postavenie hlavy štátu najmä ako úrad na podporu vlastného ega.
Obávam sa, že to tak bude vyhovovať i ich prípadnému nástupcovi Schwarzenbergovi.
