Keď sa Smaili Belckacem vydal z predmestia do centra Paríža, bol neozbrojený. Demonštrácia, na ktorú sa chystal, mala byť mierová.
Spolu s tisíckami ďalších alžírskych robotníkov chcel protestovať proti zákazu vychádzania pre moslimských Francúzov.
Lenže parížsky policajný prefekt Maurice Papon s odobrením prezidenta de Gaullea zmenil pokojný protest na krvavý kúpeľ. „17. októbra 1961 pošpinil republiku štátny zločin,“ napísala politička Eva Jolyová v týždenníku Le Nouvel Observateur.
Po polstoročí prehovoril aj Belckacem. „Myslel som, že v tú noc zomriem,“ povedal rádiu France Info. Policajtovi, ktorý mu priložil pištoľ k hlave, sa prihovoril po taliansky. Pustil ho.
Stovky iných Alžírčanov neprežilo. Ich krv zafarbila Seinu do červena.
Keď Francúzi spomínajú na tú noc, tápajú v temných vodách zlého svedomia.
Boli to zložité časy. Alžírska vojna za nezávislosť sa preniesla aj do Paríža. Policajtov zabíjali atentáty alžírskych extrémistov.
Lenže účastníci demonštrácie boli neozbrojení robotníci, ktorí do hlavného mesta utiekli pred vojnou. Ich vražda bola „zúrením fašistického násilia,“ napísal týždenník Marianne.
Až dnes vychádzajú filmy a knihy, ktoré boli v minulosti cenzurované. Médiá prinášajú príbehy obetí, ktorých počet je stále nejasný. Tí odvážnejší starostovia parížskych štvrtí odhaľujú pamätné tabule.
Chýba len ospravedlnenie republiky, napísala Eva Jolyová. Avšak fakt, že táto politička, pôvodom Nórka, ho môže žiadať v mienkotvornom týždenníku ako oficiálna prezidentská kandidátka zelených, svedčí o pokroku francúzskej spoločnosti. Štát sa istotne pridá neskôr.
