Dali ste najvyššie štátne gruzínske vyznamenanie bývalému českému prezidentovi Václavovi Havlovi. Nezdá sa vám, že jeho heslo „Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou“ je dnes anachronizmom?
„Nemyslím si to. Keby to tak bolo, tak prečo by niekto dnes Václava Havla vôbec počúval? Poznám dosť nositeľov Nobelovej ceny a bývalých prezidentov, ktorých vôbec nikto nerešpektuje, je úplne jedno, čo hovoria, pretože to nikoho nezaujíma. Havla mnohí počúvajú. Viete prečo? Pretože hovorí to, čo mnohí túžia počuť. Hovorí to, o čom mnohí snívajú. Nepatrí medzi uctievané legendy minulosti. Dôkazom je i nedávna historka s nemeckou cenou Quadriga, ktorú chceli udeliť Putinovi. Havel sa postavil proti a aký to malo dosah! To by si mohol dovoliť s úspechom skutočne málokto.“
Po ruskej invázii Gruzínska sa veľa štátov zhoduje, že Južné Osetsko a Abcházsko sú súčasťou Gruzínska. Český prezident však z krviprelievania vinil vás...
„Počkajte. Pokiaľ sa dobre pamätám, tak aj Česi nás podporili. Český senát bol dokonca prvým senátom, ktorý prijal rezolúciu podporujúcu Gruzínsko. Potom nasledoval europarlament a americký Kongres. Takže nemôžeme zabudnúť na to, ako významne Česi Gruzínsko v ťažkej chvíli podržali.“
Len či podpora vašej krajiny nesúvisela s tým, že Václav Klaus je veľký pragmatik...
„Ja mám však takú skúsenosť, že najväčší pragmatizmus v politike je byť idealistom. A v niečo vyššie veriť.“
Vy ste idealista?
„Ak ste idealista, je potom jedno, či ste prezidentom malej, či veľkej krajiny. Gruzínsko je veľmi malé z hľadiska teritória i počtu obyvateľov. Necelých päť miliónov ľudí. K tomu veľmi zložitá geografia a veľmi veľkí susedia. To však nie je dôležité pre idealistov. Naopak cynizmus v politike neprinesie úspech ani veľkej, ani malej krajine. Cynizmus je veľmi krátkozraký.“
Zdá sa, že momentálne dosť úspešný...
„Vždy boli v našej histórii momenty, keď sa zdalo, že už neostáva žiadna nádej. Veď v roku 2008 (Rusko vojensky obsadilo gruzínsku enklávu Južné Osetsko) si mnohí mysleli, že Gruzínsko nemá žiadnu šancu sa z toho všetkého vyhrabať. Že nás celý svet opustí, nikto s nami nebude chcieť mať nič spoločné. Čakalo sa dokonca, že sa ďalej budeme rozpadať na malé kúsky a tie potom postupne úplne zmiznú... No a pozrite sa! Pred pár dňami k nám prišiel francúzsky prezident Sarkozy, na Námestí slobody v Tbilisi hovoril k ľudom a podporil snahu Gruzínska stať sa členom EÚ aj NATO.“
Sarkozy sa potom pokojne objíme s ruským prezidentom Medvedevom a bude s ním rovnako vľúdne debatovať o tom, čo ich spája, bez ohľadu na Gruzínsko...
„Neverím, že by svoj postoj k nášmu želaniu stať sa členmi aliancie a únie zmenil. U nás Sarkozy otvorene priznával, že má s Ruskom priateľské vzťahy. Sám porovnal okupáciu gruzínskych teritórií ruskou armádou s okupáciou Francúzska nemeckými vojskami za 2. svetovej vojny. Ťažko by také slová niekto vzal naspäť. Na druhej strane, samozrejme, nikto nechce priamu konfrontáciu s Ruskom.“
Máte nejakú víziu, ako by mal fungovať svetový poriadok, aby sa dalo v budúcnosti zabrániť podobným vojnám ako tej v roku 2008?
„Myslím si, že svetový poriadok bol nastavený celkom dobre. Fungovali helsinské dohody, sú definované ľudské práva, platila téza o nemennosti hraníc a podobne. Lenže teraz sme sa zrazu ocitli vo fáze, keď Rusko otvorene vyhlasuje, že chce obnoviť Sovietsky zväz.“
Hovoria tomu Eurázijský zväz...
„Áno, Putin vlastne hovorí o možnosti anexie susedných teritórií, chce pripojiť k Rusku Bielorusko, anektoval Južné Osetsko rovnako, ako kedysi okupovali Československo. To sú veľmi nebezpečné tendencie. Na druhej strane žijeme už v 21. storočí a je mnoho mechanizmov, ktoré vytvorenie Eurázijského zväzu urobí krajne zložitým. Aj Rusko je závislé od svetovej ekonomiky, nemá vlastné technológie a v neposlednom rade sa dnes informácie šíria obrovskou rýchlosťou. Dnes je situácia úplne iná, než keď vyháňali v 90. rokoch stotisícky ľudí z Abcházska. Aj Gruzínsko je iné. Len v tomto roku k nám prichádza niekoľko miliónov turistov. Sme často a dlho v centre politickej pozornosti. Aj preto Rusko nedokázalo nikde na svete legalizovať okupáciu susedov okrem slovnej podpory Cháveza (prezident Venezuely, ktorý uznal nezávislosť Abcházska a Južného Osetska, pozn. aut.). Dokonca ani jedna z bývalých sovietskych republík sa k Rusku nepridala, a to napriek tomu, že na ne vyvíjalo veľký tlak. Už nežijeme v 30. rokoch minulého storočia, keď bolo možné beztrestne páchať hocičo.“
Autor: Agentúra Epicentrum
