Späť sa vrátila kuriózne vďaka Hillary Clintonovej. O tom, že nie všetko je po páde diktátora v Egypte lepšie, sme sa s ňou rozprávali na pražskej konferencii Fórum 2000.
Medzi moslimami a koptskými kresťanmi boli znova zrážky. Tentoraz veľmi krvavé, čo sa deje?
„Útoky na Koptov boli aj predtým, a tak skoro nezmiznú. Koptskí kresťania sa cítia diskriminovaní, a to aj sú, musím priznať. Tvoria okolo 15 percent populácie a nemôžu ani stavať či opraviť svoje kostoly bez povolenia vlády, dokonca priamo od prezidenta. Nemôžu mať vysoké funkcie v polícii ani v armáde. Nemôžu byť profesormi na univerzitách. Popritom bol Egypt za Mubaraka pod veľmi silným wahabistickým tlakom zo Saudskej Arábie, ktorý to len podporoval. Dúfam, že revolúcia nielen zmenší vplyv Saudov, ale sa tiež ukáže, že naša spoločnosť je tolerantná k všetkým náboženstvám. Videli sme, ako na Tahríre moslimovia chránili Koptov.”
Povedali ste, že niekedy je u vás horšia cenzúra ako za Mubaraka, prečo?
„Počas revolúcie sme dúfali v otvorené médiá. Keď Waíl Ghonim vystúpil v jednom zo súkromných kanálov, na druhý deň sa námestie Tahrír zaplnilo ľuďmi, pretože počuli pravdu. Predtým boli v televízii len klamstvá. Lenže čo sa deje teraz? Máme opäť ministerstvo informácií. V demokratických krajinách niečo také nepoznajú. To ministerstvo teraz dáva licencie pre nové televízne kanály a noviny a zrazu sa rozhodli, že ich už nebudú vydávať.“
Jeden bloger bol odsudený len za status na Facebooku…
„Dva dni predtým, ako som prišla sem, som Maikela Sanada navštívila. Odsúdil ho vojenský tribunál na tri roky len za to, že napísal: ľudia a armáda nie sú jedno.“
To je riadne tvrdý trest...
„Veľmi, začal preto s hladovkou. Viacero známych novinárov malo podobný problém, lenže sú známe osonosti, nakoniec ich neodsúdili. Vyslali im však signál, ako majú informovať...“
Nebojíte sa, že aj po voľbách v Egypte zostane vojenský režim?
„Mali sme tu vojenskú diktatúru 60 rokov a je mi jasné, že tak ľahko títo ľudia nezmiznú. Teraz tvrdia, že sa chcú vrátiť do barakov a vládu prenechať civilistom. Zároveň však chcú mať prechod k demokracii pod kontrolou. Môže sa to skončiť ako turecký model, kde bude silná armáda v pozadí a bude si strážiť svoje podnikateľské záujmy. Kontrolujú 40 percent ekonomiky a o svoj vplyv určite nebudú chcieť prísť, nech príde akýkoľvek prezident.“
Už v novembri sa začnú u vás voľby. Máte tam stranu, ktorej by ste dali hlas ?
„To najdôležitejšie, čo sme vybojovali, boli slobodné voľby. V tých predchádzajúcich nás ani nepustili k urnám, pretože urny boli vopred naplnené hlasovacími lístkami. Keď som sa sťažovala, povedali mi, Šahira, neplávaj proti prúdu, len sa unavíš. To sa teraz zmenilo. Apatiu nahradil politický aktivizmus. Je tu veľa sekulárnych a liberálnych strán, želala by som si, aby spojili sily.“
Na to im však chýba silný líder.
„Áno, žiaľ, jediný, kto je tu dobre zorganizovaný, je Moslimské bratstvo, najväčšia opozičná strana.“
Západ sa bojí, že ide o islamistov, ktorí zrušia mierovú zmluvu s Izraelom. Vy z nich nemáte strach?
„Predtým som sa bála tiež, podobne ako každý sekulárny Egypťan, ktorý sa bojí islamistov. Je to hlavne preto, že nepoznáme ich agendu. Na druhej strane, Mubarak nimi strašil doma aj na Západe a my sme mu verili. Keď boli marginalizovaní, boli tvrdí. Sústredili sa na hidžáb, zakrytú ženskú tvár, či to, aby kresťania neboli v politike. Teraz otočili a správaju sa umiernene.“
Nie je riziko, že sa z Moslimského bratstva stane druhý Hamas či Hizballáh?
„To riziko tu je. Nikto z nás nevie, nakoľko im môžeme dôverovať. Lenže ak chceme demokratické spoločenstvo, hlas každého musí byť vypočutý, nemôžeme ich izolovať.
Prečo sú takí populárni? Podobne ako Hizballáh v Libanone pre svoju charitu ?
„Sú veľmi populárni pretože zaplnili váakum počas predchádzajúceho režimu. Robili charitu, distribuovali jedlo chudobným, hľadali zamestnanie pre mladých, dávali im lekcie v mešitách a zabezpečovali zdraavotné služby. Robili to, čo mal robiť režim. Vtedy bola iba voľba – Mubarak alebo oni. To sa zmenilo. Odhadujem, že dostanú okolo 15 percent kresiel v parlamente. Keď sa pýtam ľudí na ulici, či chcú Moslimské bratstvo, hovoria mi že nie. Sú populárni najmä v rurálnych oblastiach a slumoch.“
Preslávili ste sa tým, že ste počas revolúcie odišli zo štátnej televízie. Prečo ste tam pracovali za Mubaraka, keď ste mali prácu v CNN?
„V štátnej televízii som pracovala už od roku 1989. Boli to práve reportáže zo štátnej televízie, ktoré ma dostali do CNN. Verím, že robím to isté zamestnanie, keď pracujem pre nich či pre štátnu televíziu. Som nahnevaná, keď americkí novinári píšu, že som bola unavená z toľkých lží. Nikdy som neklamala, a keď som odstúpila a pridala sa na stranu protestujúcich na Tahríre, veľa som riskovala. Bola som zastupujúcou šéfkou jedného z najväčších kanálov v Egypte. Vždy som chodila po tenkej čiare a vedela som, že raz budem musieť urobiť nejaké rozhodnutie a to prišlo počas revolúcie.“
Prečo ste odstúpili?
„Pretože mi začali hovoriť, čo mám rozprávať. Nechcela som informovať o tých mladých odvážnych ľuďoch z námestia vo veku mojej dcéry, že sú zahraniční agenti.“
Po revolúcii ste znovu v štátnej televízii. Pomohla vám k tomu dokonca Clintonová, ako sa to stalo?
„Keď som odstúpila, tak som si myslela, že to je koniec a už nebudem pracovať. Revolucionári zaplatili životom, ja prácou. O dva mesiace Hillary Clintonová mala navštíviť Egypt. A dostala som telefonát z amerického ministerstva zahraničia, že chce dať interview tej novinárke, čo odstúpila, pretože sa postavila za novinársku etiku. Bolo to skvelé, lenže som nemala kde urobiť ten rozhovor. Potom mi navrhli, aby som sa vrátila do televízie a vrátila som sa späť.
A pokračujete vo svojej talkshow v Nile TV…
„Raz som v nej mala zástupcu Amnesty International, ktorý rozprával o tom, ako sú na tom ľudské práva ešte horšie ako za Mubaraka. Hovoril o 20-tisíc civilistoch, čo boli súdení vojenskými súdmi, že mučenie väzňov pokračuje. Keď som hovorila jednému generálovi, aby reagoval, tak naskôr odpovedal, že to nie je pravda. Lenže ja som hovorila, že sa to deje. Spomenula som napríklad, ako robili testy panenstva na ženských protestujúcich. A vtedy to prvýkrát priznal, že to naozaj robili.“
Prečo to robili?
„Ponižovali ženské demonštrantky, aby ženy nechodili na Tahrír. Generál hovoril, že sa bránili, aby ich potom neobviňovali, že ich na námestí sexuálne znásilňovali, a preto chceli dokázať, že nie sú panny. To vysvetlenie bolo horšie ako samotný čin.“
Ako ste sa cítili, keď sa začal proces s Mubarakom a priniesli ho na posteli?
„Bolo to veľmi patetické, ako prišiel na posteli, aby získal sympatie verejnosti. Cítila som, že mal prísť dôstojnejšie vo vojenskej uniforme. Lenže on je krehký starý 85-ročný muž. Ešte pred jeho pádom som ho ľutovala. Bol tak mimo názorov ľudí.“
Bol to však diktátor…
„Samozrejme, nepočúval ľudí. Mohli sme to vidieť na Tahríre. Chcete zmenu vlády? pýtal sa. Lenže to nikto nechcel, všetci hovorili, aby odišiel Mubarak. Myslím, že Egypťania čakajú na spravodlivosť, chcú cítiť, že prišla zmena. Chcú, aby nielen on, ale aj jeho ľudia niesli zodpovednosť.“
