Prečítajte si prednášku Steva Jobsa na promócii absolventov Stanfordu v júni 2005.
Je mi cťou byť dnes s vami pri slávnostnom ukončení vášho štúdia na jednej z najlepších univerzít na svete. Ja som vysokú školu nikdy neskončil. Pravdupovediac, toto je najbližšie, ako som sa kedy dostal k promócii na vysokej škole.
Chcel by som vám dnes povedať tri príbehy zo svojho života. Nič svetoborné. Len tri príbehy.
Prvý príbeh je o bodoch, ktoré sa dajú pospájať.
Z Reed College som odišiel po 6 mesiacoch. No kým som úplne skončil, motal som sa tam ešte ďalších zhruba 18 mesiacov. Prečo som teda odišiel?
Začalo to ešte skôr, ako som sa narodil. Moja biologická matka bola mladá, slobodná vysokoškolská študentka, ktorá sa rozhodla dať ma na adopciu.
Veľmi túžila, aby si ma adoptovali vysokoškolsky vzdelaní ľudia, a tak sa vopred dohodlo, že si ma po narodení osvoja právnik so svojou manželkou. Ibaže, keď som vyskočil von, rozhodli sa na poslednú chvíľu, že v skutočnosti chceli dievča.
Takže moji rodičia, ktorí boli na čakacej listine, dostali uprostred noci telefonát s otázkou: "Máme tu neočakávaného chlapčeka, chcete ho?" Oni odpovedali: "Isteže." Moja biologická matka neskôr zistila, že moja mama nikdy nevyštudovala vysokú školu, a že môj otec nikdy neskončil strednú. Odmietla preto podpísať posledné dokumenty o adopcii. Názor zmenila až o pár mesiacov neskôr, keď moji rodičia prisľúbili, že raz pôjdem na vysokú školu.
A o 17 rokov neskôr som na vysokú školu naozaj šiel. Naivne som si však vybral vysokú školu temer rovnako drahú ako Stanford a všetky úspory mojich rodičov z robotníckej triedy šli na moje školné. Po šiestich mesiacoch som v tom nedokázal nájsť zmysel.
Nemal som poňatia, čo chcem v živote robiť a ako mi vysoká škola môže pomôcť zistiť to. A tak som tu stál míňajúc všetky peniaze svojich rodičov, ktoré našetrili za celý svoj život. Preto som sa rozhodol skončiť a veriť, že to všetko dobre dopadne.
Cítil som sa vtedy dosť príšerne, no pri spätnom pohľade to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobil. V momente, keď som skončil, mohol som prestať navštevovať povinné kurzy, ktoré ma nezaujímali, a začal som chodiť na tie, ktoré vyzerali lákavo.
Nebola to žiadna romantika. Nemal som internátnu izbu, takže som spával na podlahe po izbách priateľov. Aby som si kúpil jedlo, zbieral som zálohované fľaše od koly za 5 centov a každú nedeľu večer som chodieval 11 kilometrov cez celé mesto, aby som dostal jedno dobré jedlo týždenne v chráme Hare Krišna. Chutilo úžasne. A mnoho z toho, na čo som narazil nasledujúc svoju zvedavosť a intuíciu sa neskôr ukázalo byť na nezaplatenie. Poviem jeden príklad:
Reed College v tom čase ponúkala asi najlepšie lekcie kaligrafie v krajine. V celom areáli bol každý plagát, každý štítok na každej zásuvke, nádhernou ručnou kaligrafiou. Keďže som skončil a nemusel chodiť na normálne predmety, rozhodol som sa chodiť na kurz kaligrafie a naučiť sa, ako to robiť. Dozvedel som sa o typoch písma so serifami i bez nich, o zmenách vo veľkosti medzier medzi jednotlivými kombináciami písmen, o tom, čo robí skvelú typografiu skvelou. Bolo to krásne, historické, umelecky rafinované, a to spôsobom, ktorý veda nedokáže zachytiť. Prišlo mi to fascinujúce.
Nič z toho nemalo ani len náznak nejakého praktického uplatnenia v mojom živote. Ale o desať rokov neskôr, keď sme navrhovali prvý počítač Macintosh, sa mi to všetko vrátilo späť. Všetko sme to dali do Mac-u. Bol to prvý počítač s nádhernou typografiou.
Ak by som nikdy nechodil na ten jeden kurz na vysokej škole, Mac by nikdy nemal viac typov písma, alebo proporčne rozmiestnené fonty. A keďže Windows len skopíroval Mac, pravdepodobne by ich nemal ani žiaden osobný počítač. Keby som nikdy nebol skončil, nikdy by som nezačal chodiť na tieto hodiny kaligrafie a osobné počítače by nemuseli mať tú úžasnú typografiu ako majú.
Samozrejme bolo nemožné pospájať tieto body dívajúc sa dopredu v čase, keď som bol na vysokej škole. No dívajúc sa späť desať rokov potom, stalo sa to veľmi, veľmi jasným.
Ešte raz, body nemožno pospájať dívajúc sa do budúcnosti. Tie veci si môžete pospájať len pri pohľade späť. Musíte teda veriť, že tie body sa vo vašej budúcnosti už nejako pospájajú.
V niečo veriť musíte – vo svoju guráž, osud, život, karmu, čokoľvek. Tento prístup ma nikdy nesklamal, a to stojí za všetkým v mojom živote.
Môj druhý príbeh je o láske a strate.
Mal som šťastie - skoro som zistil, čo by som chcel ozaj robiť. Woz [Steve Wozniak, pozn.] a ja sme založili Apple v garáži mojich rodičov, keď som mal 20. Tvrdo sme dreli a za 10 rokov narástol Apple len z nás dvoch v jednej garáži na dvojmiliardovú spoločnosť s viac než 4000 zamestnancami.
Rok predtým sme predstavili náš najlepší výtvor - Macintosh - a ja som mal iba tridsať. A potom som dostal padáka. Ako môžete dostať padáka z firmy, ktorú ste založili? Nuž, ako Apple rástol, najali sme niekoho, o kom som si myslel, že je veľmi nadaný na vedenie spoločnosti spolu so mnou a asi prvý rok všetko šlo, ako malo. Potom sa však naše predstavy o budúcnosti začali rozchádzať, až sme sa nakoniec pohádali. Keď sa to stalo, správna rada sa priklonila na jeho stranu.
Takže ma ako 30-ročného vyhodili. A vyhodili ozaj verejne. To, čo bolo stredobodom celého môjho dospelého života, sa vyparilo. Bolo to zničujúce.
Niekoľko mesiacov som ozaj nevedel, čo robiť. Mal som pocit, ako by som zradil predchádzajúcu generáciu podnikateľov - že som pretrhol štafetu. Stretol som sa s Davidom Packardom [spoluzakladateľ Hewlett-Packard, pozn.] a Bobom Noyceom [spoluzakladateľ Intel, pozn.] a snažil sa ospravedlniť za to, že som to tak strašne zbabral. Zlyhal som na celej čiare a rozmýšľal som, že odídem z Valley [Silicon Valley, pozn.].
Ale niečo sa vo mne začalo pomaly vyjasňovať - stále som miloval to, čo som robil. Vývoj udalostí v Apple na tom pranič nezmenil. Bol som odmietnutý, no stále som bol zamilovaný. A tak som sa rozhodol začať znovu.
Vtedy som to nechápal, ale ukázalo sa, že vyhadzov z Apple bolo to najlepšie, čo sa mi kedy mohlo stať. Ťarchu úspechu vystriedala ľahkosť toho byť opäť začiatočníkom, ktorý si je vo všetkom neistý. Umožnilo mi to vstúpiť do jedného z najkreatívnejších období môjho života.
Počas nasledujúcich piatich rokov som založil spoločnosti s názvom NeXT, ďalšiu spoločnosť s názvom Pixar a zaľúbil som sa do úžasnej ženy, ktorá sa stala mojou manželkou. Pixar sa rozbehol a vytvoril Toy Story, prvý celovečerný počítačovo animovaný film na svete, a teraz je z neho celosvetovo najúspešnejšie animačné štúdio. Pozoruhodnou zhodou okolností, Apple kúpil NeXT, ja som sa vrátil do Apple a technológia, ktorú sme vyvinuli v NeXT je teraz základom renesancie Applu. A spolu s Laurene máme nádhernú rodinu.
Som si istý, že nič z toho by sa nestalo, keby ma nevyhodili z Apple. Ten liek chutil hrozne, ale myslím, že pacient ho potreboval. Niekedy vás život trafí tehlou do hlavy.
Nestraťte vieru. Som presvedčený, že jediná vec, ktorá ma prinútila pokračovať bolo to, že som miloval to, čo som robil. Musíte nájsť to, čo milujete. A platí to tak na vašu prácu, ako aj na vašich partnerov. Vaša práca vyplní veľkú časť vášho života, a jediný spôsob, ako byť skutočne spokojní, je robiť to, čo považujete za skvelú prácu. A jediný spôsob ako robiť skvelú prácu, je milovať to, čo robíte.
Ak ste to ešte nenašli, hľadajte ďalej. Neuspokojte sa. Tak ako pri všetkých srdcových záležitostiach, okamžite spoznáte, keď to je ono. A ako v každom dobrom vzťahu, bude to len lepšie a lepšie ako roky budú ubiehať. Preto hľadajte ďalej, kým to nenájdete. Neuspokojte sa.
Môj tretí príbeh je o smrti.
Keď som mal 17, prečítal som si citát, kde stálo niečo takéto: "Žite každý deň tak, ako keby bol váš posledný, pretože raz sa to naozaj stane.” Urobilo to na mňa dojem a ďalších 33 rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a pýtal sa sám seba: “Keby bol tento deň môj posledný, chcel by som robiť to, čo sa dnes chystám urobiť?” A keď mnoho dní po sebe bola odpoveď “nie”, vedel som, že musím niečo zmeniť.
Uvedomenie si, že čoskoro zomriem, je tým najdôležitejším nástrojom, aký som kedy získal, na pomoc pri robení veľkých rozhodnutí v živote. Pretože takmer všetko – všetky vonkajšie očakávania, všetka pýcha, všetok strach z rozpakov či neúspechu – všetky tieto veci sa rozplynú zoči-voči smrti.
Zostane len to, čo je skutočne dôležité. Uvedomenie si, že zomriete, je najlepší spôsob, čo poznám, ako sa vyhnúť myšlienke na to, že máte čo stratiť. Ak sa takto povyzliekate zo všetkého, čo máte na sebe, neexistuje už žiadny dôvod, prečo nepočúvať hlas srdca.
Asi pred rokom mi diagnostikovali rakovinu. Na ultrazvuku ráno o 7:30 sa mi jasne ukázal nádor na pankrease. Doktori mi povedali, že je to takmer istotne typ rakoviny, ktorá je nevyliečiteľná, a že by som nemal očakávať, že budem žiť dlhšie ako tri až šesť mesiacov.
Môj lekár mi poradil, aby som šiel domov a dal si svoje záležitosti do poriadku, čo v lekárskom jazyku značí pripraviť sa na smrť. Znamená to snažiť sa povedať svojim deťom za niekoľko mesiacov všetko to, čo ste si mysleli, že im budete hovoriť nasledujúcich desať rokov. Znamená to, ubezpečiť sa, že všetko je vyriešené spôsobom, aby to bolo čo najjednoduchšie pre vašu rodinu. Znamená to rozlúčiť sa.
Žil som s touto diagnózou celý deň. Večer som mal biopsiu, pri ktorej mi dole krkom, cez žalúdok až do mojich čriev zaviedli endoskop, ihlou napichli pankreas a získali niekoľko buniek z nádoru. Bol som pod sedatívami, ale moja žena, ktorá tam bola, mi povedala, že keď si lekári prezerali bunky pod mikroskopom, začali plakať, pretože sa ukázalo, že je to veľmi zriedkavá forma rakoviny pankreasu, ktorá je chirurgicky liečiteľná. Podstúpil som operáciu a v súčasnosti som v poriadku.
Vtedy som bol tvárou v tvár smrti, a dúfam, že to tak zostane na niekoľko ďalších desaťročí. Majúc takúto skúsenosť, môžem vám toto teraz povedať s väčšou istotou, ako keď bola smrť užitočným, ale čisto intelektuálnym pojmom.
Nikto nechce zomrieť. Dokonca aj ľudia, ktorí chcú ísť do neba, nechcú zomrieť, aby sa tam dostali. A napriek tomu je smrť cieľom, ktorý všetci zdieľame. Nikto jej nikdy neutiekol.
A takto je to tak, ako to má byť, pretože smrť je podľa všetkého tým najlepším vynálezom života. Je nástrojom zmeny v živote. Odstraňuje staré, aby vzniklo miesto pre nové. Práve teraz ste tým novým vy, ale raz, nie za tak dlhú dobu, sa postupne stanete tým starým, ktoré bude musieť ustúpiť. Ospravedlňujem sa, že som tak dramatický, ale je to tak.
Váš čas je obmedzený, tak ním neplytvajte. Nežite život niekoho iného. Nenechajte sa vlákať do pasce, nežite podľa pravidiel, ktoré vymysleli iní ľudia. Nedovoľte, aby v hluku cudzích názorov zanikol váš vnútorný hlas.
A čo je najdôležitejšie, majte odvahu ísť za svojim vlastným srdcom a intuíciou. Tie už akosi samé vedia, čím sa naozaj chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.
Keď som bol mladý, čítal som úžasnú kniha s názvom The Whole Earth Catalog, ktorá bola jednou z biblií mojej generácie. Napísal ju chlapík neďaleko odtiaľto z Menlo Park. Volal sa Stewart Brand a zostavil ju s jemu vlastným poetickým nádychom.
Bolo to koncom 60. rokov, pred osobnými počítačmi a počítačovou sadzbou, takže ju vlastne urobili klasicky - na písacom stroji, nožnicami a klasickými fotoaparátmi. Čosi ako Google, ale bola to kniha. 35 rokov predtým než Google vôbec vznikol. Bolo to idealistické a plné šikovných pomôcok a skvelých odkazov.
Stewart a jeho tím vydali niekoľko reedícií z The Whole Earth Catalog, a potom, keď jeho čas uplynul, vydali posledné reedíciu. Bola polovica 70. rokov a ja som bol vo vašom veku. Na zadnom prebale ich posledného vydania bola fotografia vidieckej cesty včas ráno. Takej, na akej možno raz budete stopovať, pokiaľ budete natoľko odvážni. Pod tým bol nápis: "Zostaňte zvedaví. Zostaňte blázniví." Bolo to ich posolstvo na rozlúčku, keď končili. Zostaňte zvedaví. Zostaňte blázniví.
Ja som si to vždy prial pre seba. A teraz, keď promujete a začínate od začiatku, želám to vám.
Zostaňte zvedaví. Zostaňte blázniví.
Srdečne vám všetkým ďakujem.
[content type="video" source="youtube" id="UF8uR6Z6KLc?rel=0" width="490" height="362"][/content]
Autor: Steve Jobs, preklad sme.sk
