Keď bývalý obchodník s koňakom Jean Monnet a francúzsky minister zahraničia Robert Schuman navrhli v roku 1950 obmedziť moc národných štátov, robili to s jasnou víziou.
Európske spoločenstvo uhlia a ocele malo po troch nemecko-francúzskych vojnách za sto rokov zabrániť novej vojne. Oceľ na výrobu zbraní už neovládali štáty.
Povojnové ruiny odvtedy nahradila zóna voľného pohybu ľudí, tovaru, služieb a kapitálu. Vznikla Európska únia, ku ktorej sa pripojilo aj Slovensko.
Továrne odchádzajú
Dnes problémom Európy nie je vojna. Je ním kríza v hospodárstve a priemernosť v politike.
Tento týždeň zatvoril oceliarsky gigant ArcelorMittal poslednú vysokú pec v Lotrinsku pri francúzsko-nemeckej hranici. Prepustil 1100 ľudí. Tvrdí, že dočasne, odbory, že natrvalo.
Robotníkov sa zastala ľavicová kandidátka na prezidenta Aubryová. „Vyzývam prezidenta, aby konal pre záchranu našich tovární,“ vyhlásila. Neúprimne.
I ona vie, že dlhodobo sa zachrániť nedajú. Presúvajú sa na Slovensko či do Indie, odkiaľ je šéf ArcelorMittalu.
Niet politika, ktorý by Francúzom povedal pravdu o starnúcom priemysle a ponúkol jasnú víziu jeho prežitia. Nemá ju Aubryová ani žiadny z jej súperov v zajtrajších socialistických primárkach.
Má Európa svojho architekta?
Nemá ju ani Sarkozy, ktorý s Merkelovou nerozhodne zachraňuje euro. Aubryovej otec a bývalý šéf eurokomisie Jacques Delors, ktorý sa pričinil aj o to, že Slováci môžu pracovať v zahraničí, ich nazval „oneskorenými požiarnikmi“ s tým, že „Európa čaká na architektov".
Monnetov a Schumanov stará Európa nemá. Má ich nová Európa?
