Nobelovu cenu mieru získali tri aktivistky za práva žien. Dve z Libérie a jedna z Jemenu.
OSLO, BRATISLAVA. Demokracia a mier nemôžu fungovať, ak v spoločnosti nemajú ženy a muži rovnaké práva. Takýto odkaz včera vyslal Nobelov výbor, ktorý mierovú cenu udelil trom aktivistkám za práva žien.
Stabilita namiesto pekla
Libérijská aktivistka Leymah Gboweeová spojila počas občianskej vojny vo svojej vlasti tisíce žien, kresťaniek aj moslimiek, ktoré sa chodievali každý deň spolu modliť na futbalový štadión, či pršalo, alebo na nich pražilo slnko.
Prezidenta Georgea Taylora aj vďaka tomu dotlačila k mierovým rokovaniam, ktoré v roku 2003 ukončili 14ročnú vojnu so štvrť miliónom obetí.
Po Taylorovom odchode do exilu moc v krajine prebrala ďalšia tohtoročná laureátka Ellen Johnsonová Sirleafová. Stala sa prvou ženou, ktorú si v slobodných voľbách zvolili na čelo niektorého z afrických štátov.
„Tá si to zaslúži mnohonásobne. Priniesla stabilitu do regiónu, ktorý sa rútil do pekla,“ povedal o prezidentke Desmond Tutu, legenda juhoafrického odporu proti apartheidu a takisto držiteľ ceny mieru.
Sirleafová kandiduje opäť, voľby v Libérii sa uskutočnia už na budúci týždeň.
Pri dohadoch pred udelením sa často spomínala arabská jar. S ňou súvisí tretia držiteľka Tawakkul Karmanová, ktorá dostala ženy na námestia, aby protestovali proti režimu prezidenta Alího Abdalláha Sáliha.
Podarilo sa jej to v krajine, kde ženy nemôžu po siedmej večer ani vyjsť von.
„Cena patrí všetkým mučeníkom a zraneným v arabskej jari,“ povedala pre BBC z námestia v centre hlavného mesta Saná, kde už niekoľko mesiacov stanuje.
Odmenou je demokracia
Predseda výboru, ktorý udeľoval cenu, Thorbjorn Jagland potvrdil, že chceli oceniť arabskú jar, no hnutie nemalo dostatočne výrazného vodcu.
A preto si vybrali niekoho, „kto tam bol už dávno predtým, ako si to všimli médiá“. Karmanová vystupuje proti režimu a za práva žien od roku 2005.
Mierne obavy vyvoláva jej členstvo v konzervatívnej strane prepojenej na Moslimské bratstvo.
"Moslimské bratstvo na Západe vnímajú ako hrozbu pre demokraciu. Ja tomu neverím. Aj toto hnutie môže byť dôležitou súčasťou riešenia,“ povedal pre Guardian Jagland.
Ako jeden z adeptov na cenu sa spomínal aj Waíl Ghoním, egyptský bloger a zamestnanec Googlu, ktorý bol aktívny počas protestov na Tahríre. Karmanová si cenu podľa neho zaslúži.
„Našou skutočnou odmenou je, že naše krajiny sú demokratickejšie a viac rešpektujú ľudské práva,“ napísal na Twitteri.
Dotlačila diktátora Taylora k rokovania
Keď muži nemajú rozum a bojujú, musia hovoriť ženy. Do ulíc ich dostala Gboweeová (39).
Pri zvuku bombardovania a streľby sa tisíce žien stretávali, aby sa modlili. Moslimky s kresťankami, matky či manželky mužov, ktorí viedli občiansku vojnu. Spojila ich Leymah Gboweeová.
„Ich odkaz mužom bol, že nemôžu cez deň bojovať, potom sa vrátiť domov a očakávať sex,“ povedala BBC Gboweeovej asistentka Bertha Amanorová. Jedným zo spôsobov, ako bojovníkov upokojiť, mal byť „sexuálny štrajk“.
Väčším prínosom však bolo, keď ženy v bielych tričkách dotlačili diktátora Charlesa Taylora, aby prišiel na mierové rokovania. Aj tam ho nasledovali a nechceli ho pustiť, kým nedohodne mier.
Nakoniec uspeli a skončila sa 14-ročná občianska vojna, pri ktorej zomrelo štvrť milióna ľudí.
Keď aj po mierovej dohode pokračovalo znásilňovanie žien vojakmi, usporiadala pochod, na ktorom sa zúčastnili tisícky žien. „Ak sa má zmeniť spoločnosť, musí sa tak stať cez matky,“ povedala.
Aktivistka neoddychuje ani teraz. Chystá mierovú konferenciu v Pobreží Slonoviny, v rozdelenej krajine, kde sa len nedávno skončili boje o moc.
Matúš Krčmárik
Stala sa prvou africkou prezidentkou. Férovo
Sirleafovej (72) sa zatiaľ ako jedinej podarilo dostať na čelo africkej krajiny. Svoj post chce obhájiť.
Ellen Johnsonová Sirleafová má za sebou pestrý život. Ekonómka sa prvýkrát dostala do sporu s mocou v 80. rokoch, keď kritizovala vtedajšieho líbyjského diktátora Samuela Doea. Skončila vo väzení.
Uverila Charlesovi Taylorovi a postavila sa na jeho stranu. Ani po jeho boku dlho nevydržala. Nevzdala sa. Za podporu neskoršieho diktátora sa ospravedlnila, odišla do zahraničia a čakala na svoju chvíľu.
Tá prišla po občianskej vojne, keď silnelo ženské hnutie. V roku 2005 sa stala prvou prezidentkou v Afrike, ktorá prešla slobodnými voľbami.
Využila pocit, že séria vládnucich mužov priniesla krajine občiansku vojnu a nastal čas na ženu prezidentku. Sirleafová sľubovala, že prinesie do politiky materinský cit.
Vo voľbách nakoniec porazila aj legendárneho futbalistu Georgea Weaha.
Jej hlavnou zásluhou je, že krajina zničená vojnou nepokračuje v rozklade. Aj preto kandiduje opäť, voľby sú už v utorok.
Matúš Krčmárik
Islamistka, čo sa búri s odhalenou tvárou
Ženy v Jemene večer nechodili na ulicu. Vďaka Karmanovej (32) teraz hromadne protestujú.
„Nikdy som si toto nevedela ani len predstaviť. V Jemene nemôžu ženy po siedmej hodine večer ani len vyjsť na ulicu, teraz tu prespávajú,“ hovorila nadšene v apríli Tawakkul Karmanová. Na námestí v centre jemenskej metropoly Saná je ešte stále.
Práve jej zatknutie v januári dostalo do ulíc mnoho ľudí. Aj dovtedy pasívne ženy. Označujú ju za matku revolúcie, rôzne akcie proti režimu prezidenta Sáliha totiž organizuje od roku 2006.
Žiada zvýšiť minimálny vek, keď sa môžu dievčatá vydávať, či prepustenie politických väzňov. A to všetko bez burky, čo si v Jemene dovolí len máloktorá žena.
V trojici čerstvých laureátok reprezentuje arabskú jar. Karmanová je členkou islamistickej opozičnej strany Islah prepojenej na Moslimské bratstvo.
Ide o konzervatívne náboženské hnutie, ktoré presadzuje reformu podľa islamských princípov. Jedným z prvých cieľov hnutia je práve zvrhnutie proamerického prezidenta.
Práve ona môže ukázať, že politická strana založená na islame nemusí znamenať útlak žien.
Matúš Krčmárik
Ceny v minulosti
Nobelova cena za mier je z pôvodných piatich ocenení cenou, ktorú v minulosti udeľovali najmenej. Komisia sa laureátov rozhodla neoznámiť až pri devätnástich príležitostiach: stalo sa tak v rokoch 1914 až 1918, 1923, 1924, 1928, 1932, 1939 až 1943, 1948, 1955-1956, 1966, 1967 a v roku 1972.
Ocenenie za mierové úsilie nezískavajú len jednotlivci, ale niekedy aj celé organizácie. Dodnes sa tak stalo pri 23 príležitostiach, napríklad Červený kríž bol ocenený až trikrát.
V histórii Nobelovej ceny za mier sa len raz stalo, že laureát ocenenie odmietol. V roku 1973 tak urobil vietnamský revolucionár, generál a politik Le Duc Tho, ktorého komisia nórskeho parlamentu ocenila spolu s Henry Kissingerom, Nixonovým poradcom za vyjednávanie vo vietnamskom konflikte.
Trikrát sa stalo, že laureátom Nobelovej ceny za mier sa stal väzeň. V roku 1935 komisia ocenila nemeckého spisovateľa a pacifistu Carla von Ossietzkyho, ktorého Nemecko väznilo za velezradu.
V roku 1991 sa laureátkou stala barmská (mjanmarská) politička a disidentka Aun Schan Su Ťij, ktorú vojenská junta odsúdila na domáce väzenie. Prepustili ju minulý rok.
Minulý rok získal Nobelovu cenu za mier čínsky disident Liou Siao-po za dlhodobé a nenásilné úsilie za ľudské práva v Číne. Literárny kritik, historik a bojovník za ľudské práva je stále v čínskom väzení.
Komunistická krajina sa pritom krátko pred vyhlasovaním minuloročného laureáta Nobelovej ceny za mier Nórsku vyhrážala, že ak Siao-po ocenenie získa, bude to mať pre krajinu dôsledky.
Zoznam laureátov Nobelovej ceny za mier od roku 1901
1901 - Jean Henri Dunant (Švajčiarsko) a Frédéric Passy (Francúzsko).
1902 - Élie Ducommun a Charles Albert Gobat (obaja Švajčiarsko).
1903 - Sir William Randal Cremer (Veľká Británia).
1904 - Ústav medzinárodného práva - Institut de droit international (Gent - Belgicko).
1905 - Barónka Bertha Sophie Felicia von Suttner, narodená v Prahe, prezidentka Stáleho medzinárodného mierového výboru so sídlom v Berne.
1906 - Theodore Roosevelt (USA), 26. prezident USA - 1901-1909 (republikán).
1907 - Ernesto Teodoro Moneta (Taliansko) a Louis Renault (Francúzsko).
1908 - Klas Pontus Arnoldson (Švédsko) a Fredrik Bajer (Dánsko).
1909 - Auguste Beernaert (Belgicko) a Barón Paul Henri d'Estournelles de Constant (Francúzsko).
1910 - Stály medzinárodný výbor mieru - Bureau International Permanent de la Paix (Bern - Švajčiarsko).
1911 - Tobias Michael Carel Asser (Holandsko) a Alfred Hermann Fried (Nemecko).
1912 - Elihu Root (USA).
1913 - Henri la Fontaine (Belgicko).
1914 - cena nebola udelená.
1915 - cena nebola udelená.
1916 - cena nebola udelená.
1917 - Medzinárodný výbor Červeného kríža - Comité international de la Croix Rouge (Ženeva - Švajčiarsko).
1918 - cena nebola udelená.
1919 - Thomas Woodrow Wilson (USA), 28. prezident USA - 1913-1921 (demokrat).
1920 - Léon Victor Auguste Bourgeois (Francúzsko).
1921 - Hjalmar Branting (Švédsko) a Christian Lous Lange (Nórsko).
1922 - Fridtjof Nansen (Nórsko).
1923 - cena nebola udelená.
1924 - cena nebola udelená.
1925 - Sir Austen Chamberlain (Veľká Británia) a Charles Gates Dawes (USA).
1926 - Aristide Briand (Francúzsko) a Gustav Stresemann (Nemecko).
1927 - Ferdinand Buisson (Francúzsko) a Ludwig Quidde (Nemecko).
1928 - cena nebola udelená.
1929 - Frank Billings Kellogg (USA).
1930 - Arcibiskup Nathan Söderblom (Švédsko).
1931 - Jane Addamsová (USA) a Nicholas Murray Butler (USA).
1932 - cena nebola udelená.
1933 - Sir Norman Angell (Veľká Británia).
1934 - Arthur Henderson (Veľká Británia).
1935 - Carl von Ossietzky (Nemecko), pacifista a protinacisticky orientovaný novinár.
1936 - Carlos Saavedra Lamas (Argentína), vyjednávač v konflikte medzi Paraguajom a Bolíviou.
1937 - Lord Robert Cecil (Veľká Británia).
1938 - Nansenov medzinárodný úrad pre utečencov - Office international Nansen pour les Réfugiés (Ženeva - Švajčiarsko).
1939 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1940 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1941 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1942 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1943 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1944 - Medzinárodný výbor Červeného kríža.
1945 - Cordell Hull (USA).
1946 - Emily Greene Balchová (USA), prezidentka Medzinárodného ženského združenia pre mier a slobodu a John Raleigt Mott (USA), prezident Svetovej aliancie mladých mužov kresťanskej asociácie.
1947 - Koncil spoločnosti priateľov (kvakeri) - Friends Service Council (Veľká Británia) a Komisia Americkej spoločnosti priateľov (kvakeri) - American Friends Service Committee (Washington,DC - USA).
1948 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1949 - Lord John Boyd-Orr (Veľká Británia).
1950 - Ralph Bunche (USA), profesor Harvardskej univerzity Cambridge, výkonný vyjednávač v Palestíne.
1951 - Léon Jouhaux (Francúzsko).
1952 - Albert Schweitzer (Francúzsko), misionár, chirurg, pôsobiaci v africkej krajine Gabon.
1953 - George Catlett Marshall (USA), iniciátor a tvorca Marshallovho plánu.
1954 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Office of the United Nations High Commissioner for Refugees - UNHCR (Švajčiarsko).
1955 - cena nebola udelená.
1956 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1957 - Lester Bowles Pearson (Kanada).
1958 - Georges Pire (Belgicko).
1959 - Philip Noel-Baker (Veľká Británia).
1960 - Albert Lutuli (Juhoafrická republika, JAR), predseda Afrického národného kongresu - ANC.
1961 - Dag Hammarskjöld (Švédsko), generálny tajomník Organizácie Spojených národov, in memoriam.
1962 - Linus Carl Pauling (USA).
1963 - Medzinárodný výbor Červeného kríža a Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (Švajčiarsko).
1964 - Martin Luther King (USA), baptistický pastor, bojovník za občianske práva.
1965 - Detský fond Organizácie Spojených národov (UNICEF).
1966 - cena nebola udelená.
1967 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1968 - René Cassin (Francúzsko), predseda Európskeho súdneho dvoru pre ľudské práva.
1969 - Medzinárodná organizácia práce (ILO).
1970 - Norman Ernest Borlaug (USA), vedec Medzinárodného centra pre šľachtenie kukurice a pšenice.
1971 - Willy Brandt, západonemecký kancelár. Iniciátor zbližovania NSR s NDR a ostatnými krajinami tzv. východného bloku.
1972 - cena nebola udelená.
1973 - Henry A. Kissinger (USA), minister zahraničných vecí USA a Le Duc Tho (Vietnam), člen vietnamského politbyra, neúspešní mieroví vyjednávači vo Vietname.
1974 - Seán Mac Bride (Írsko), prezident a zakladateľ organizácie Amnesty International a Eisaku Sato (Japonsko), predseda japonskej vlády.
1975 - Andrej Dmitrijevič Sacharov (ZSSR), jadrový fyzik.
1976 - Betty Williamsová a Mairead Corriganová (obidve Veľká Británia), zakladateľky mierového hnutia v Severnom Írsku.
1977 - Amnesty International (Veľká Británia).
1978 - Mohamed Anwar as-Sadat (Egypt), prezident Egyptskej arabskej republiky a Menachem Begin (Izrael), premiér Izraela, mieroví vyjednávači.
1979 - matka Tereza (India), misionárka z Kalkaty, predstaviteľka kresťanských charitatívnych misií.
1980 - Adolfo Pérez Esquivel (Argentína), architekt, sochár, obhajca ľudských práv.
1981 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (Švajčiarsko).
1982 - Alva Myrdalová (Švédsko) a Alfonso García Robles (Mexiko), diplomati.
1983 - Lech Walesa (Poľsko), vodca hnutia Solidarita, obhajca ľudských práv.
1984 - Desmond Mpilo Tutu (Juhoafrická republika), biskup z Johannesburgu, bojovník proti apartheidu.
1985 - Medzinárodné združenie Lekári proti jadrovej vojne so sídlom v americkom Bostone (USA).
1986 - Elie Wiesel (USA), spisovateľ, humanista, predseda komisie vyšetrujúcej holokaust.
1987 - Oscar Arias Sánchez (Kostarika), prezident Kostariky.
1988 - Mierové sily OSN - United Nations Peacekeeping Forces.
1989 - Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma (Tibet, po jeho okupácii v roku 1950 Čínou emigroval do Indie), duchovný a politický vodca tibetského ľudu.
1990 - Michail Gorbačov (ZSSR), prvý a posledný prezident ZSSR.
1991 - Aun Schan Su Ťij, (Barma, v súčasnosti Mjanmarsko), predstaviteľka opozície.
1992 - Rigoberta Menchú Tumová (Guatemala), bojovníčka za ľudské práva a rovnoprávnosť Indiánov.
1993 - Nelson Mandela (Juhoafrická republika), vodca Afrického národného kongresu a Frederik Willem de Klerk (Juhoafrická republika), prezident Juhoafrickej republiky.
1994 - Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny, Šimon Peres, minister zahraničných vecí Izraela a Jicchak Rabin, premiér Izraela.
1995 - Josef Rotblat (Veľká Británia) a Pugwashská konferencia - Pugwash Conferences on Science and World Affairs (Pugwash - Kanada).
1996 - Biskup Carlos Filipe Ximenes Belo, José Ramos-Horta (obaja Východný Timor).
1997 - Medzinárodné hnutie za zákaz nášľapných mín - ICBL (USA) a Jody Williamsová (USA).
1998 - John Hume, predseda Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP) a David Trimble, líder Ulsterskej unionistickej strany (obaja Severné Írsko).
1999 - Lekári bez hraníc (Švajčiarsko).
2000 - Kim Te-džung, prezident Kórejskej republiky.
2001 - Organizácia Spojených národov (OSN) a Kofi Annan (Ghana), generálny tajomník OSN.
2002 - Jimmy (James Earl) Carter (USA), 39. prezident USA - 1977-1981 (demokrat).
2003 - Širin Ebadiová (Irán), právnička.
2004 - Wangari Muta Maathaiová (Keňa), ekologická aktivistka.
2005 - Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) a Muhammad Baradej (Egypt), generálny riaditeľ MAAE.
2006 - Muhammad Júnus (Bangladéš), ekonóm a Banka Grameen (Bangladéš).
2007 - Medzivládna komisia OSN pre klimatické zmeny - IPCC (Švajčiarsko) a Albert Arnold Gore (USA), bývalý americký viceprezident.
2008 - Martti Ahtisaari (Fínsko), diplomat, bývalý fínsky prezident, mierový vyjednávač.
2009 - Barack Obama, 44. prezident USA (demokrat).
2010 - Liou Siao-po (Čína), väznený disident, literárny kritik a historik. V roku 2008 sa stal jedným zo spoluautorov a prvých signatárov Charty 08, dokumentu, ktorý vyzýva na rozsiahle politické reformy v Číne.
2011 - Libérijská prezidentka Ellen Johnsonová-Sirleafová, jej krajanka a mierová aktivistka Leymah Gboweeová a jemenská aktivistka za práva žien a demokraciu Tawakúl Karmánová.
(tasr)
