V roku 1991 založila vláda osobitný účet, na ktorý mali plynúť peniaze z malej privatizácie. Správcom účtu bolo Ministerstvo privatizácie SR. Prostriedky boli majetkom štátu, ale nepočítali sa do rozpočtu. Išlo o viac než pätnásť miliárd korún. Tie mali ísť obciam alebo do reštitúcií, teda radovým občanom. Podľa informácií z ministerstva privatizácie sa tieto peniaze použili protizákonne. O prevody sa intenzívne zaujíma aj polícia. Podľa riaditeľky právnej kancelárie ministerstva Filinovej to prešetrujú od roku 1998.
Účtovníctvo o transakciách je veľmi nejasné. Vychádza najavo, že miliardy užívali mocní krajiny a že podstatná časť sa štátu nevrátila. V čase dvoch Mečiarových vlád boli z osobitného účtu prevedené protizákonne na Fond národného majetku. Sedem miliárd tam prišlo v roku 1993, ďalších 5,5 miliardy do jesene 1998. Odtiaľ už odchádzali takmer nekontrolovane do rozličných inštitúcií.
Je možné, že pri zložitých protiprávnych transakciách sa obohatili viacerí aktéri prevodov. Išlo aj o najvyšších predstaviteľov štátnych inštitúcií v rokoch 1993 až 1998.
Prvých sedem miliárd
Prvá zmienka o prevode siedmich miliárd slovenských korún sa datuje ku koncu mája 1993. Vtedy zasadlo prezídium Fondu národného majetku, ktoré uznesením rozhodlo o použití sumy osobitného účtu ministerstva privatizácie. Člen výkonného výboru FNM Oleg Lakota nato požiadal, aby ministerstvo v zmysle uznesenia previedlo prostriedky na fond. Po tomto vyžiadaní sa začali štátne miliardy pohybovať medzi dvoma inštitúciami nekontrolovateľne.
Materiály z týchto takzvaných „zlatých rokov“, 1993 až 1994, sa nikde nenachádzajú. Všetky boli pravdepodobne skartované. Predmetné uznesenie FNM z konca mája nie je dokonca ani na fonde. Jediná zmienka o ňom sa objavila v spise obchodného registra Konsolidačnej banky. Práve na jej posilnenie sa malo z osobitného účtu použiť 1,1 miliardy korún.
Na základe tohto uznesenia si v júni 1993 inštitúcia navýšila prípisom riaditeľa Konsolidačnej banky Jána Pichonského základné imanie. Navýšenie predstavovalo sumu, ktorú dostala banka z osobitného účtu, a teda od štátu, na posilnenie. Ide o dva rozličné termíny a najmä úkony. Výhoda zostala banke. Stalo sa tak bez vedomia zakladateľa, ministerstva financií.
Dolgoš nie je bez viny?
Desiateho júna 1993 podpísal protizákonný prevod peňazí z osobitného účtu ministerstva na fond aj vtedajší minister privatizácie a zároveň prezident FNM Ľubomír Dolgoš. Išlo až o sedem miliárd korún. Dolgoš tak urobil bez udania dôvodu. Potvrdili to kontroly Najvyššieho kontrolného úradu na ministerstve v rokoch 1995 a 1999. Podľa nich bolo účtovníctvo osobitného účtu vedené v rozpore so zákonom a bolo neprehľadné.
Hneď po nepochopiteľnom prevode peňazí na účet fondu sa stal Dolgoš nepohodlným a do 22. júna čerpal dovolenku. Nato ho bez udania presného dôvodu Vladimír Mečiar navrhol odvolať. Dolgoš nedávno SME povedal, že dôvodom odvolania bola jeho silnejúca pozícia v hnutí, keďže sa krátko predtým stal podpredsedom HZDS pre ekonomiku. Nové skutočnosti ukazujú, že dôvodom mohla byť aj Mečiarova snaha ovládnuť miliardy z účtu.
Dolgošov mobil bol dlhší čas vypnutý, nereagoval ani na naše odkazy. Od začiatku minulého týždňa hrá telefón po vytočení jeho čísla melódiu, že také číslo neexistuje.
Lexa záhradníkom
Po odchode Dolgoša Mečiar nominoval na post ministra privatizácie Ivana Lexu. Toho však prezident Kováč odmietol vymenovať. Premiér si preto ponechal kompetencie vo svojich rukách, okrem predsedaniu vláde sa stal aj ministrom privatizácie a aj prezidentom FNM. Lexu vymenoval štátnym tajomníkom rezortu. V tom čase už fond disponoval štátnymi miliardami. Začali sa nekontrolovateľné prevody.
Najmenej tri kontroly NKÚ na ministerstve privatizácie skonštatovali, že medzi ministerstvom a fondom sa pravidelné zúčtovanie príjmov a výdavkov nevykonávalo od roku 1991. Zákon o FNM hovorí, že finančné prostriedky osobitného účtu sa stávajú majetkom fondu až po zúčtovaní. Okrem toho nemôžu ísť peniaze z účtu na fond ani vtedy, keby fond účel ich použitia zdôvodnil. Najprv musí totiž fond peniaze vynaložiť z vlastných zdrojov, až potom si ich môže v zákonom určenom termíne zúčtovať.
V tom spočíva aj kontrolná funkcia ministra privatizácie. Jeho postup pri nakladaní s prostriedkami z osobitného účtu má byť nasledovný: Najprv dostane podklady o použití peňazí z fondu a až po ich skontrolovaní poskytne peniaze z účtu. Toto sa však nedialo. Keďže nebol dodržaný zákonný postup, uvedené miliardy sa už nedajú zúčtovať.
Silný Mečiar na scéne
Vladimír Mečiar sa začal o prostriedky osobitného účtu intenzívne zaujímať koncom septembra roku 1993. Na mimoriadnom zasadnutí Predsedníctva FNM odsúhlasil s vedením použitie miliardy prostredníctvom Konsolidačnej banky pri vzájomnom započítavaní pohľadávok podnikateľov. Ide o nájdenie dvoch vzájomných dlžníkov a veriteľov, ktorí si určitú výšku pohľadávky započítajú, takže táto časť pohľadávky zanikne bez toho, aby si ju subjekty museli navzájom hradiť peňažne, či už v hotovosti, alebo bezhotovostnou platbou. Zapisovateľkou mimoriadneho zasadnutia FNM bola Anna Nagyová.
Na vládnom projekte započítavania pohľadávok sa okrem Konsolidačnej banky zvláštnym spôsobom podieľala aj súkromná eseročka Fizako. Tá vyberala firmy, ktorým banky poskytovali bezúročné pôžičky. Výber bol však zlý. Okrem toho, že vybrané firmy nemuseli ručiť majetkom, z prvých pôžičiek vo výške takmer 310 miliónov podnikatelia vrátili v termíne len 54 miliónov. Tak to pokračovalo aj v ďalších kolách poskytovania úverov.
Do konca roka 1994 poskytli Fizako a Konsolidačná banka podnikateľom úvery v sume 2,1 miliardy. Fond odsúhlasil, aby si týmito úverovými pohľadávkami Konsolidačná banka navýšila základné imanie. Tým zabezpečil to, že sa peniaze nemuseli vrátiť fondu. Väčšina z nich sa ani nevrátila. Niektoré z podnikov dávno neexistujú, iné už účtovníctvo z týchto rokov nemajú.
Firma Fizako stále existuje a sídli v budove ministerstva privatizácie. Jej konateľ Stanislav Čapo tvrdí, že okrem započítavania pohľadávok nerobili nič iné: „My sme im dali zoznam a oni sami si vybrali, koho chceli. Potom nás to prestalo baviť.“ Tvrdí, že zákazku dostali v riadnom konkurze. Fizako mala z obchodu zákonnú províziu jedno percento. Ich odmena sa vyšplhala k desiatkam miliónov.
Vedomé obchádzanie zákona?
Zároveň treba dodať, že peniaze z osobitného účtu sa na započítavanie pohľadávok používali protizákonne a vláda o tom pravdepodobne vedela. Približne v júni 1994 totiž prijala uznesenie, ktorým podpredsedníčke vlády pre legislatívu Tóthovej ukladá okamžité prijatie legislatívneho opatrenia a prípravu novely zákona č. 474 z roku 1990 o rozšírení možnosti použitia prostriedkov z účtu. Úloha nebola splnená, hoci peniaze sa na iné účely používali naďalej.
Pripomeňme, že predsedom vlády, ministrom privatizácie aj prezidentom FNM bol stále ten istý človek, Vladimír Mečiar. V jeho prítomnosti bol v septembri 1993 takisto odsúhlasený odchod jednej miliardy na založenie Banky Slovakia. V čase disponovania miliardou korún pritom nebola táto banka zapísaná v obchodnom registri a nemala licenciu. Časť peňazí z osobitného účtu začala používať na termínované vklady a časť na vyplácanie miezd a odmien ľuďom blízkym HZDS. Tí boli nominovaní do vedenia inštitúcie. Ani v tomto prípade nik nevie, čo sa stalo s úrokmi.
Rehákova nadpráca
Po nástupe tretej Mečiarovej vlády na jeseň 1994 sa začínajú prevody peňazí z osobitného účtu na fond zas. Ľudia ovládajúci fond to zdôvodňovali ekonomickou stratégiou. Na základe žiadosti prezidenta fondu Štefana Gavorníka a predsedu výkonného výboru Milana Reháka previedol minister privatizácie Bisák v apríli 1995 z osobitného účtu ďalšiu miliardu korún na fond. Opäť išlo o protizákonný krok. Ani tieto prostriedky dodnes nezúčtoval a použil ich v rozpore so zákonom.
Po prvom nalomení ministra privatizácie Petra Bisáka ho začal Milan Rehák žiadať o ďalšie a ďalšie sumy z osobitného účtu rezortu. Napríklad tristo miliónov na údajné navýšenie imania Banky Slovakia, ktoré však skončili na účte firmy Carpatia Consulta v Prvej komunálnej banke. Sedemdesiat miliónov išlo na splatenie úrokov z dlhopisov v Investičnej rozvojovej banke, zvyšok sa previedol na nákup časti akcií Slovnaftu a Nafty Gbely, ktoré vláda sama založila. Keby ich nekúpila naspäť, prišla by o vlastné peniaze, pretože akcie by zostali v banke.
Existujú dokumenty, že v niektorých prípadoch už Rehák ani len nešpecifikoval dôvod prevodu peňazí z účtu na fond. Keď potom žiadal uvoľnenie miliardy na vyplatenie časti dlhopisov, Bisák fond upozornil, že absentuje vyúčtovanie konečného využitia peňazí. Zároveň opakovane Rehákovi zdôrazňoval, že splácanie dlhopisov fondu nepatrí medzi zákonom určené možnosti ich použitia.
Bisák bol prislabý
Nakoniec sa však tlakom fondu prestal brániť aj Bisák. Keď sa do jeho aparátu dostali ľudia blízki HZDS a niekdajší pracovníci fondu, minister prehodnotil svoj pohľad na zákonnosť finančných prevodov a v máji roku 1996 znova daroval fondu z osobitného účtu miliardu. Ani tá nebola zúčtovaná.
Prevody sa ani touto čiastkou nekončia. Koncom toho istého roka odchádzajú z osobitného účtu ďalšie dve miliardy. Tentoraz o ne Bisáka žiada minister financií Sergej Kozlík. Odôvodňuje to posilnením zdrojov Štátneho fondu rozvoja bývania v roku 1997. Bisák najskôr na list nereagoval. Po intervencii prezidenta Gavorníka však prevod podpísal.
Podľa našich informácií mohli ísť tieto miliardy na navýšenie základného imania DMD Holding, a. s. A opäť sa tak mohlo stať protizákonne. Pretože fond nebol zakladateľom holdingu, a nepočítalo sa ani s jeho privatizáciou.
Takto plynuli von ďalšie a ďalšie peniaze, ktoré mali pôvodne slúžiť radovým občanom.
Čo netrápi Dzurindov kabinet
Po nástupe Dzurindovej vlády sa začala o pohyby na osobitnom účte okamžite zaujímať ministerka privatizácie Mária Machová. V správe z roku 1998 o zákonnosti vynakladania prostriedkov ministerstvom adresovanej Ivanovi Miklošovi konštatovala zistené nedostatky v ukladaní časti prostriedkov na termínované vklady a nedodržiavanie povinnosti zúčtovania príjmov osobitného účtu medzi ministerstvom a fondom. V tom čase už ministerstvo poskytlo fondu z osobitného účtu vyše dvanásť miliárd korún.
Keď sa nedočkala adekvátnej odozvy, začala Machová adresovať otázky novému prezidentovi FNM Jozefovi Kojdovi. On voči použitiu prvých siedmich miliárd výhrady nešpecifikoval. Jediné, čoho sa obával, bola nemožnosť dodatočne zúčtovať prostriedky poukázané na fond v rokoch 1993 až 1997. Jozef Kojda sa k osobitnému účtu odmietol vyjadriť. Zdôvodnil to prešetrovaním prípadu políciou.
Riaditeľka právneho oddelenia na ministerstve privatizácie Filinová pritom potvrdila, že na osobitný účet prišlo z malej privatizácie a z úrokov z terminovaných vkladov dokopy pätnásť miliárd. Podľa jej informácií sa zúčtovanie nerobilo.
„Začalo sa až v 1998., keď sme prišli my,“ povedala SME. „Fond sme žiadali aj o spätné doklady, ale na naše výzvy nereagoval. Teraz sa to prešetruje. Ľudia, ktorí tu boli v roku 1993, tu už dnes nie sú,“ hovorí Filinová.
Čo trápi HZDS
V roku 2000 vec prešetrovala aj finančná polícia. Jej riaditeľom bol vtedy Jozef Stieranka. Spis bol založený. Približne v rovnakom čase sa prípadom zaoberal aj špecializovaný tím vyšetrovateľov na ministerstve vnútra, ktorí pravdepodobne čoskoro vznesú obvinenia. Týchto vyšetrovateľov sústavne kritizuje HZDS.
Podľa informácií SME to je aj kvôli vyšetrovaniu pozadia osobitného účtu, aj kvôli kauzám Ivana Lexu. V jednom z desiatich bodov programu HZDS dokonca figuruje zrušenie špecializovaného tímu. Práve ten im od roku 1998 stúpa na päty.
Ak sa ale pätnásť miliárd z účtu skutočne použilo nezákonným spôsobom, prišiel každý občan SR o približne tritisíc korún. Vinníci sú dnes pravdepodobne vo vilách a v elektrách.
MONIKA ŽEMLOVÁ
DANIEL VRAŽDA
