Hovoria mu český Gándhí, ale s najvýraznejšou indickou osobnosťou sa odmieta porovnávať. Štrnásť rokov však dáva KUMAR Vishwanathan dokopy Rómov a Nerómov v Čechách gándhiovským spôsobom. Rómov má rád a verí im.
Odišli ste z Indie, pretože sa vám nepáčil kastový sytém. Cítili ste sa doma diskriminovaný?
„V Indii cíti asi každé dieťa obrovský tlak rodičov. Máme otvorenú krajinu, ale rodiny sú veľmi prísne, musíte dodržiavať ich poriadok. Má to určité výhody, preto to asi funguje tisíc rokov, ale ja potrebujem objaviť vlastný poriadok a systém.“
Aký poriadok by ste museli akceptovať, keby ste ostali?
„Kastový systém je veľmi obmedzujúci, od piatich do sedemnástich rokov som mal rád dievča a našim rodinám to neprekážalo, priatelili sa. Ale keď sme mali sedemnásť, zakázali nám stretávať sa, proste iná kasta. To rozhodne odmietam. Bol som naštvaný na všetky Indky, že sú zbabelé a nemajú odvahu protestovať. Odišiel som na Západ, ten mi bol blízky. My sme druhá generácia Indov po získaní nezávislosti, vyrastali sme na všetkom britskom, na Reader's Digeste, na Newsweeku, na Shakespearovi. Na druhej strane sme rebeli.“
Čo by ste robili doma, ak by ste ostali?
„Asi by som pomáhal obrovskej skupine Indov, ktorých vláda a firmy vyhadzujú z pozemkov na severe, kde sú zdroje energie a minerály. Skorumpovaní politici si platia banditov, ktorí vypaľujú, znásilňujú a zabíjajú, aby ľudí donútili odísť. Riešil by som zrejme základnú otázku, či krajina Gándhího, ktorý vyznával nenásilie, môže bojovať proti násiliu. Zlyháva potom indická demokracia a India o tom nehovorí.“
Tak ste prišli nenásilne riešiť veci sem?
„Ja som neprišiel riešiť veci, ja som si u vás našiel dievča.“ (smiech)
Ako ste sa dostali do Česka?
„Cez Rusko, kde som tri roky študoval fyziku. Ako 19-ročný som si Rusko idealizoval ako tajomnú krajinu, kde sú si ľudia rovní. Keď som tam prišiel v roku 1986, zomrel Černenko a nastúpil Gorbačov. Prežil som tam celú jeho éru. Ale postupne mi začalo prekážať, že mi tam tiež začali hovoriť, čo mám robiť a ako. Kontrolovali aj to, keď sme si zakladali krúžky a oni určovali, že tam musí byť aj profesor, aby nás kontroloval. Hovorili do všetkého, čo robím a to ja neznášam. Spoznal som tam Češku z Olomouca, ktorá tam bola na výmennom pobyte.“
Takže India sa vám nepáčila, Rusko sa vám nepáčilo, ale Československo áno?
„Áno, veľmi. Rok 1989 som prežil v Európe, u vás som zažil nežnú revolúciu. V Olomouci som pomáhal tlačiť letáky, ktoré písala moja priateľka. V Olomouci boli len dva typy hesiel: Sloboda a nenásilie a Gándhí a Martin Luther King. Tie udalosti rozhodli, že som tu ostal.“
U nás ste sa necítili diskriminovaný?
„Áno, ale nezmieril som sa s tým. Napadli ma skíni, policajti ma šikanovali, stále ma kontrolovali, ale nedal som sa. Nesmiete ukázať strach. Vždy som zavolal políciu a sťažoval som sa.“
A prvý kontakt s Rómami?
„Ešte ako učiteľ na anglickej škole v Olomouci. Bývala tam rómska rodina a krásne hrali na hudobných nástrojoch. Tak som sa pýtal, prečo nemôžu chodiť na elitnú školu. Hovorili mi rôzne dôvody. A potom prišla tisícročná voda a katastrofálne záplavy, na ktoré Česko nebolo pripravené. Videl som fotku v novinách s textom: Cigánka ukradla klobásu. Neskôr som sa dozvedel, že do postihnutej oblasti šla humanitárna pomoc, ale ulicu, kde bývali Rómovia, vynechali. Chcel som ísť pôvodne pomáhať do Sarajeva, kde bola vojna, ale ostal som v Ostrave a šiel pomáhať Rómom postihnutým povodňami.“
Ako vás brali?
„Boli zvedaví. Niekedy toho toľko prežijete, že proste viete, čo treba robiť. A ja som vedel, ako teraz v Šluknovsku. Mám sedem bodov: zmierniť napätie, dohodnúť si s ľuďmi pravidlá a poriadok, aby im to vyhovovalo, tretí bod je práca s deťmi, potom organizovať humanitárnu pomoc, ak treba, sprostredkovať kontakty s úradmi, lebo oni si navzájom len nadávajú, ale nič nerobia, dať dokopy ľudí s podobnými problémami, pretože sám nič nedokážeš a napokon bezpečnosť, treba urobiť protipožiarne opatrenia proti podpaľačom - vtedy boli časté útoky.“
Používate tých sedem bodov stále? Aj tie protipožiarne opatrenia?
„Je to stále aktuálne, aj na ubytovni vo Varnsdorfe sme teraz zháňali hasičský prístroj, keby ten dav začal hádzať Molotovove kokteily, aby sa nezopakoval prípad popálenej Natálky, keďže v izbe na ubytovni je trojmesačné dieťa.“
Pracujete s Rómami 14 rokov, zmenilo sa teda niečo k lepšiemu?
„Určite. U nás v Ostrave funguje deväť rokov Dedinka súžitia, je to 30 rómskych a nerómskych rodín, ktoré vedľa seba žijú bez problémov. Dostali nové domy, ktoré nezdemolovali, platia si sami nájom, väčšina z nich pracuje a stará sa o rodiny. Vedia vedľa seba žiť Rómovia aj Nerómovia.“
Čo treba urobiť, aby to fungovalo aj mimo tejto vzorovej osady?
„Treba pracovať s políciou, ktorá sa stále nenaučila, že je tu pre všetkých, aj pre Rómov. Policajti majú z 90 percent svojej práce vyjednávať, aby nedošlo k trestným činom, a len z desiatich percent to má byť represívna zložka.“
Ako treba pracovať s Rómami?
„Dôležité je, že prídu, začnú hovoriť a prestanú sa báť. U nás v Česku už Rómovia dokážu hovoriť s médiami, to na Slovensku ešte nerobia. Vždy sa snažíme dať dohromady ľudí, ktorí majú podobné problémy - sterilizácie, záplavy, úžerníctvo. Potom sa to celé otvorí. Ako s úžerníctvom. Na začiatku Rómovia hovorili, že nepôjdu za policajtmi, lebo to nemá zmysel. Policajti hovorili, že problém neexistuje, lebo nikto nič nenahlásil a potom, že je to problém medzi Rómami. Polícia musí slúžiť všetkým. Vytvorili sme projekt policajnej asistencie a s políciou začali pracovať prvé dve rómske policajné asistentky.“
Prekvapili vás nepokoje na Šluknovsku?
„Prekvapilo ma, aké sú to nepokoje a ako málo Rómov tam býva. Všetci z Varnsdorfu by sa zmestili do jednej ulice v Ostrave. Je to nafúknuté. Tam je to skôr problém celkového zúfalstva. Všetci sú bez práce a trvá to dlho. Je to štrukturálne znásilnená krajina, kde často bývali ľudia, ktorých tam doviezli a necítili sa tam doma. Nemci pred vojnou, potom českí úradníci, potom tam presťahovali Rómov z iných častí krajiny. Keď to nefungovalo, prvé riešenie bolo násilie a represia.“
Čo sa tam dá urobiť?
„Prvá úloha je upokojiť situáciu, zmierniť napätie. A potom začať spolu hovoriť, teraz to tam nefunguje. Šluknovsko je jedno veľké geto. Myslím z hľadiska vzťahov, dôvery a komunikácie. Ľudia tam neveria starostovi, politikom v Prahe ani sami sebe. Ak sami sebe neveria, prečo by im mal veriť niekto zvonku.“
Akí sú podľa vás Rómovia?
„Pracovití a zneužívaní. Mám ich rád.“
A Česi?
„Nie sú zákerní, len trochu pohodlní, tak ako aj Rómovia.“
Aj po toľkých rokoch práce s Rómami ste optimista?
„Nič iné nám neostáva, musíte veriť v to, čo robíte. Viera je spôsob života, niekedy stačí málo a ľudia potrebujú vieru, aj keď sa navonok správajú ako cynici.“
Poznáte situáciu Rómov na Slovensku?
„Bol som v Jarovniciach asi týždeň po záplavách, bolo to tam hrozné, ľudia tam zomreli, ale napriek tomu sa k nám správali fantasticky. Bol to pre mňa silný zážitok. Viem len, že u vás je horšia situácia ako u nás, ale podrobne to nepoznám. My máme v Ostrave slovenské rómske rodiny, ale ja ich beriem, že sú to čechoslováci.“
Jedna z vládnych strán u nás Rómom navrhla dobrovoľné sterilizácie. Čo si o tom myslíte?
„To vyzerá nevinne, ale môže to byť prvý krok k horšiemu. Dnes je to stále o tom, že Rómovia nemajú pre vás hodnotu, pre mňa je každý človek poklad. Raz príde čas, keď sa nebudeme dívať na Rómov cez prsty.“
Ako dlho to bude trvať?
„Neviem, ale záleží to od všetkých.“
Čo hovoríte tomu, že vás označujú za českého Gándhího?
„To hovoria len novinári, ja sa s Gándhím nemôžem porovnávať.“
Kumar Vishwanathan (1963)
Český aktivista, pedagóg a sociálny pracovník prišiel do Česka z Indie. V roku 1990 sa oženil s Češkou a presťahoval sa za ňou do Olomouca. Po katastrofálnych povodniach v roku 1997 odišiel do Ostravy, kde začal pracovať ako streetworker a komunitný pracovník. Založil občianske združenie Vzájomné súžitie a snaží sa zlepšiť spolunažívanie Rómov a Nerómov. V rokoch 1999, 2003 a 2005 bol členom Rady vlády ČR pre ľudské práva. Za svoju prácu dostal viaceré vyznamenania.
