Kubánsky disident ALFREDO DOMÍNGUEZ BATISTA je už rok na slobode. Ujalo sa ho Španielsko, pretože domov sa vrátiť nemôže. V krajine, ktorú sužuje ekonomická kríza, si však nevie nájsť prácu a možno skončí na ulici. Keď rozpráva o väzení, kde ho Castrov režim držal viac než sedem rokov, smutné červené oči sa mu zaslzia.
Ako sa máte na slobode?
„Zdravotne sa cítim celkom dobre. Život mojej rodiny sa zlepšil. Určité utrpenie sa však prehĺbilo, pretože časť mojej rodiny, dcéra, ostala na Kube.“
Za ňou sa nemôžete vrátiť. Keď vás prepustili, ako vám vysvetlili, že sa dostanete na slobodu, ale musíte preč z ostrova?
„V našej tlači sa objavilo, že v najbližších dňoch bude oslobodená skupina väzňov a následne vycestuje do Španielska. Lenže celé to prebiehalo tak, že z cely ma vyviezli v putách na letisko a takto ma poslali do Európy.“
Väčšina disidentov skončila v Španielsku. Sleduje vás Castrov režim aj tam?
„Samozrejme. Žiaľ, jedna z vecí, ktoré našu krajinu neskutočne ochudobnili, je, že vláda vynakladá obrovské prostriedky na rôznych agentov, donášačov a informátorov. Napríklad s našou skupinou disidentov vyslali do Španielska aj ďalších väzňov za rôzne, nie politické zločiny. Vieme o nich, že spolupracujú so štátnou bezpečnosťou. Určite ste počuli o tých piatich kubánskych ‘hrdinoch’ väznených v Spojených štátoch. Tak podobní Kubánci sú aj v Európe a iných častiach sveta.“
Vedeli ste si nájsť v Španielsku nejakú prácu?
„Ak je v Španielsku päť miliónov ľudí bez práce, myslíte, že ja som ten, čo prácu dostane? A státisíce ďalších mladých ľudí, čo skončili štúdium, má podobný problém. Z mojej rodiny je nás tam osem, čo sme spôsobilí pracovať. Starosta mestečka Cuera sľúbil, že bude mať pre nás prácu. Prišli voľby a aká bola odpoveď starostu? Ako nám má pomôcť, keď sú milióny Španielov bez práce. Čo mal voličom povedať?“
Španieli vám dávajú na stravu a nájomné?
„Ide o peniaze, ktoré nám nedajú do ruky. V zmluve je napríklad, že pani, čo nás ubytuje, dostáva 500 eur. Jednoducho dostanete šek.“
Ak bude táto kríza trvať dlho, pôjdete niekam inam?
„Často na to myslím. Mnohí už odišli inam. Španieli na nás tlačia, že prečo nepracujeme a nehľadáme si prácu. Pomaly sa nám skončí pomoc a bude nám hroziť, že zostaneme na ulici. Žiaľ, myslím si, že prejde ešte veľa rokov, kým Španielsko prekoná krízu a nadobudne, čo stratilo.“
Vás zatkli pred ôsmimi rokmi počas takzvanej čiernej jari spolu s najznámejšími disidentmi v priebehu dvoch dní. Ako to prebehlo?
„Zatkli tých najznámejších z celej krajiny. Ešte predtým sa však na nás obrátili, aby sme prestali s tou činnosťou, že dostaneme prácu. Ak nie, že nás v najbližších dňoch zatknú a dostaneme prísne tresty. Vedeli, že čím viac opozičníkov uväznia, tým väčší problém z toho budú mať. Vláda chcela dosiahnuť, aby sme zanechali svoje názory, ale nepodarilo sa jej to a 75 disidentov skončilo vo väzení.“
Žiaľ, jedna z vecí, ktoré našu krajinu neskutočne ochudobnili, je, že naša vláda vynakladá obrovské prostriedky na rôznych agentov, donášačov a informátorov.
Odsúdili vás, pretože ste sa angažovali v projekte Varela, ktorý požadoval demokratické reformy. Zľakla sa vláda najviac toho, že sa vám podarilo spolu s ostatnými nájsť jedenásťtisíc ľudí, ktorí sa podpísali pod vašu petíciu?
„Projekt Varela nadobudol na Kube veľkú silu a široké masy ho uznávali. Kubánska ústava dáva právo na referendum, keď máte zozbieraných desaťtisíc podpisov. Vláda si myslela, že ak odstaví aktivistov, odstaví celý projekt. Lenže to sa nestalo. Nedávno ten počet podpisov presiahol počet 25-tisíc .“
Namiesto demokratických zmien, ktoré ste požadovali, ste skončili vo väzení. Ako sa vám podarilo prežiť tých sedem rokov?
„Človek si zvykne. U nás máme príslovie, že človek je synom zlého zaobchádzania. Vo väzení si zvyknete aj na strach, samotu, neistotu alebo bolesť.“
Ako plynie čas vo väzení?
„To je veľmi zlé. Prekonal som dvanásť hladoviek. Denne sme sa museli stavať na odpor, pretože s nami nezaobchádzali ako s normálnymi väzňami. Ak sa zle cítim, poviem, aby ma zobrali k lekárovi. Lenže oni ma nezaviedli k lekárovi. Ak mám predpísanú diétu, nedostanem ju. Ak mám návštevu blízkeho, jednoducho mi ju zrušia. Stále mi prehliadali veci a bezdôvodne mi ich brali.“
S koľkými ľuďmi ste boli v cele?
„Bolo to rôzne, pretože ma často presúvali. Prvý rok som bol na samotke, pretože vláda chcela, aby sme boli izolovaní a nemohli medzi sebou komunikovať. Keď videli, že sa stále proti niečomu búrime, zamiešali nás medzi bežných väzňov.“
Ako sa k vám správali?
„Ako politickí väzni, obhajcovia ľudských práv, máme dobré vzťahy s ľuďmi. Boli tam však určité skupiny väzňov, ktoré mali zlé úmysly. Prijali výhody režimu za to, že nám kradli veci, fyzicky na nás útočili. Viackrát som mal opuchnuté oči. Boli týždne, keď som vôbec nemohol spať, pretože ma chceli napádať.“
Spomenuli ste hladovky. Ako prebiehali?
„Ako prvé, čo musíte urobiť, je zbaviť sa všetkého, čo máte. Zostať bez prostriedkov, nič neprijať. Neakceptovať žiadnu komunikáciu, pretože zo skúsenosti vieme, že tie rozhovory sú plné falošnosti. Napríklad vám hovoria, prestaň hladovať, vyriešime tvoj problém. Vždy klamali. My sme preto na všetko hovorili nie. Keď sa vyriešia tie veci, potom môžeme skončiť hladovku, hovorili sme.“
Koľko trvala vaša najdlhšia hladovka?
„Dvadsaťosem dní. Bol som sám v cele, nikto ma nemohol navštíviť. Po desiatich dňoch za mnou začal chodiť lekár a opýtal sa ma, ako sa mám, a odišiel, neurobil nijaké vyšetrenie. Aj preto je väčšina z nás chronicky chorá. Raz som si zašil ústa a klincom som si pribil ruky o posteľ. Samozrejme, sám by som to nedokázal a museli mi pomáhať. Požadoval som základné veci. Dcéra mala narodeniny a ja som jej vyrobil sošku. Nedovolili mi ju odovzdať .“
Dosiahli ste niečo hladovkou?
„Áno. Sú rôzne spôsoby ako protestovať, napríklad zrieknutím sa návštev, jedla či tajným šírením letáčikov po celom väzení. Takto som napríklad vyzýval ľudí, aby nešli do jedálne. Keď som protestoval dlho, prišiel na rad inteligentný človek zo štátnej bezpečnosti, nejaká veľká šarža. Zobral ma do svojej kancelárie, a nehovoril o nijakých letáčikoch či hladovke. Hovoril mi: Alfredo, čo sa deje? Dozvedel som sa, že ti toto neumožnili. Keď budeš mať problém, ozvi sa. A skutočne vybavil, čo som chcel. “
Vaša manželka raz napísala, že ste uvažovali o samovražde?
„To nebol premyslený zámer spáchať samovraždu. Išlo o okamih úplného duševného neporiadku. Ten sa vymkne spod kontroly človeku, ktorý je obkolesený nepriateľmi, zlým zaobchádzaním, bitkami a tak podobne.“
Bola smrť Orlanda Zapatu, ktorý neprežil hladovku, kľúčová pre vaše prepustenie?
„Dlhé roky sa na Kube niečo také s politickým väzňom nestalo a svet, ktorý poznal náš prípad, to sledoval veľmi pozorne. Zapata bol človek, ktorý osemnásť dní nevypil ani kvapku vody. Odmietol jesť, piť vodu, transfúzie aj infúzie. Zapata povedal: alebo pravda, alebo smrť. Niektoré hladovky sme držali spolu, bol to môj osobný priateľ. Malo to veľkú silu, pretože svet videl, že je to zločin vlády. Potom Guillermo Fariňas začal v deň smrti Zapatu ďalšiu hladovku, ktorá trvala (trvala 135 dní, pozn. red.), až kým vláda zverejnila v tlači, že budeme oslobodení. Veľký vplyv na prepustenie mali tiež Dámy v bielom a opozícia ako taká.“
Disidentov síce vláda prepustila, ale aj toto leto štátna bezpečnosť zatkla mnoho ľudí. Znamená to, že s Raúlom Castrom sa nič nezmenilo?
„Režim proti opozícii stále používa tvrdú ruku. Ale disidenti tam budú, kým bude pokračovať nespravodlivosť.“
Možno čakať od Raúla Castra reálne reformy?
„Nie, nemá na to dostatočné vedomosti. On je vojak. Nemá politické ani hospodárske schopnosti, ktoré by mohli národu pomôcť k zmene.“
Povolaním ste ekonóm. Nehrozí Kube bankrot?
„Nie, nie, Kuba nemôže ísť do krachu, pretože my sme krajina hospodárskej biedy a nikdy sme nevideli svetlo.“
