Hoci bol dlho a vážne chorý, exprezident Václav Havel rozhodne nestratil záujem o dianie okolo seba. V rozhovore pre český denník MF DNES sa vyjadruje okrem iného k politike Hradu, Veciam verejným, bratom Mašínovcom i kritike jeho filmu Odcházení.
Na úvod dovoľte osobnú otázku: V posledných mesiacoch prichádzali dlho nie príliš dobré správy o vašom zdravotnom stave. Čo bolo ich príčinou? Cítite sa už lepšie?
„Mal som dlho akýsi komplikovaný zápal pľúc s rôznymi nedobrými sprievodnými javmi (strata rovnováhy, ochabnutie pamäti, chudnutie a tak podobne). Teraz to, našťastie, už odchádza, aj keď podľa mňa, nie podľa môjho lekára, veľmi pomaly.“
Ako znášate ten permanentný záujem o váš zdravotný stav? Zvykli ste si za tie roky už na články o svojich prieduškách a pľúcach? Beriete to skôr ako nemiestnu zvedavosť alebo prirodzenú starosť o bývalú hlavu štátu?
„Býva to obojaká kombinácia. Niekedy prevláda jedno, niekedy to druhé.“
Vaša žena Dagmar sa počas leta niekoľkokrát zdôverila, že je stále s vami, stará sa o vás a že i ona sa cíti veľmi vyčerpaná. Je s vami stále na Hrádečku alebo ju pracovné povinnosti už prinútili zmeniť režim?
„Ak je to len trochu možné, býva so mnou. Teraz to však, žiaľ, veľmi nejde: Dáša má dve veľké hlavné úlohy vo vinohradskom divadle, skúša ďalšie, hrá v televíznom seriáli, veľa času venuje našej nadácii Vize 97, kde je predsedníčkou správnej rady, trochu času musí venovať i Knižnici Václava Havla, ktorej je jednou zo zakladateliek. A to nehovorím o starostlivosti o vnučky, domácnosť a jej hlavného člena, boxerku Almu.“
Neverili by ste tomu, ale svojím spôsobom je teraz môj postprezidentský život náročnejší než ten prezidentský.
Stále pozorne sledujete politiku. Čo to s vami robí?
„K tomu, čo vidím, mám dvojaký vzťah. Po prvé: ako divák či poslucháč sa značne zabávam rastúcou mierou obskúrnosti každotýždenných škandálov. Po druhé: ako občana ma hlboko frustruje a znepokojuje prehlbujúce sa odcudzenie politiky a verejnosti. Neobyčajne ma zaujal názor Vecí verejných, že polofašistické či poloantisemitské či podobné názory sa majú hovoriť až po pracovnom čase alebo v čase nejakého náhradného voľna, ale nie v úrade. Áno, presne tak to je: istý maliar izieb tiež zakladal svoju stranu v mníchovskej krčme, a nie na pracovisku. Pravda, semtam to zrejme niekto poruší a načúva novej strane priamo na Hrade, a to ešte v rozpore s vlastným tvrdením, že malé strany sú ohrozením demokracie.“
Do verejnej diskusie sa vrátila téma, či vyznamenávať bratov Mašínovcov, ktorí v 50. rokoch viedli ozbrojený odpor proti komunistickému režimu. Po tom, čo nedávno v USA zomrel Ctirad Mašín, česká vláda obom bratom udelila vyznamenanie. Vy sám ste Mašínovcov nikdy vyznamenať nechceli?
„Ich útek na Západ bol nepochybne hrdinským činom. Napriek tomu som sa po zrelej úvahe a štúdiu ich kauzy rozhodol im rad neudeliť.“
Po smrti svojho brata Ctirada Josef Mašín vyhlásil: „Môj pohľad na Václava Havla je, že to, čo urobil, je zločin na Českej republike. Kontinuita zákonov bola urobená preto, aby komunistom tie majetky, ktoré si nakradli, mohli zostať.“ Čo s vami také slová robia?
„Urážky a hlúposti, ktorými ma bratia Mašínovci roky zahrnovali, ma nijako veľmi nevzrušujú.“
Vaše meno sa v minulých týždňoch objavilo aj v inej súvislosti a rovnako to malo negatívny náboj. Členovia pražskej ODS, ktorí podporili pochod homosexuálov Prahou, sa dočkali od prezidentovho spolupracovníka Petra Hájka označenia „kryptosocialisti“ a „havlovci“. Rozčuľuje vás to alebo sa tým bavíte?
„Som 'havlovec'.“
Podporili by ste túto akciu alebo je vám bližší názor, že ľudia nemajú svoju odlišnú sexuálnu orientáciu tak demonštratívne dávať najavo?
„Sympatizoval som s tým sprievodom. Prečo by nemohli ľudia veselým spôsobom dať o sebe vedieť, že bez vlastného pričinenia majú ťažší život než ostatní?“
Sú pre vás „postprezidentské časy jednoduchšie než tie prezidentské? Oficiálnych povinností ste ušetrený. To, či budete komentovať, čo sa deje okolo vás, záleží čisto len na vás...
„Neverili by ste tomu, ale svojím spôsobom je môj postprezidentský život náročnejší než ten prezidentský. V čase prezidentského života ako by bolo jasnejšie, kam ísť a nejsť a čo tam robiť. V postprezidentskom čase, ktorý vo svojej normálnej podobe (nemyslím teda Masaryka a Novotného) nemá u nás nijakú tradíciu, je to ťažšie. Pozvaní je viac, než bolo (všetci si myslia, že teraz mám viac času), cestovanie a logistika okolo sú náročnejšie a náročnejšie, ako i nutnosť rozhodovať sa, kde má človek stáť v tej či onej situácii, či o meter bližšie, či o meter ďalej. A to nehovorím o tom, že v mojom veku a s mojím zdravím už nie som schopný absolvovať za deň ani desatinu toho čo v minulosti. A aj po tých rokoch už čosi o politike a politikoch viem, takže nemám a nemôžem mať tú udivujúcu mieru suverenity, ktorú majú dnes tí, čo sa vo vysokej politike ocitli pred niekoľkými mesiacmi a poučujú nás, ako to tam chodí. Červenám sa od hanby pri pomyslení, že som sa možno kedysi správal tak ako oni.“
Ako vlastne funguje profesionálne zázemie človeka, ktorý bol dlhé roky v takej vysokej štátnej funkcii a ani po odchode z nej sa istých povinností nezbavil?
„Moja kancelária sa skladá z troch ľudí. Dvaja z nich pracovali so mnou už na Hrade, tvoria veľmi dobré zoskupenie a dokážu robiť niekoľko vecí za mňa rovnako dobre ako ja, ak nie lepšie. Pripravujú môj program, akékoľvek podklady a odporúčania a sú v styku so stovkami ľudí. Pripadla im aj nepríjemná úloha odriekať moju účasť na rôznych konferenciách, odmietať rozhovory, ceny, ktorých udelenie je spojené s osobnou účasťou a tak ďalej. Oblasti, kde zostávam osobne aktívny, sú, samozrejme, ľudské práva, kde mám mnoho medzinárodných záväzkov, a moja umelecká tvorba.“
Traja zamestnanci, prenájom kancelárie... To asi nie je lacná záležitosť. Kto a ako to platí?
„Možno si spomínate na dvojdňovú debatu v parlamente o exprezidentských náhradách. Výsledkom je, že dostávam mesačne 50tisíc korún na kanceláriu a 50tisíc osobnú prezidentskú rentu. Na kanceláriu (nájom, platy, výdavky za preklady, režijné či reprezentačné výdavky a podobne) to, samozrejme, nestačí, tým skôr, že to nie je valorizované. Zvyšok teda platím zo svojho či z darov.“
Ste za zmenu zákona a za vyšší dôchodok?
„Nechal by som to tak.“
Minulý rok bol pre vás v znamení nakrúcania filmu Odcházení. Ako ste znášali kritiku, ktorá prišla po marcovej premiére?
„Pri filmovaní som nemal tušenie, či sme na dobrej ceste, alebo sa rútime do priepasti. Práca ma bavila, ale vôbec som netušil, či to bude okrem mňa baviť ešte niekoho. Ešte pred premiérou vyšli odrazu asi tri zdrvujúce kritiky. Bol som z toho smutný. Nie preto, že tie kritiky boli negatívne – to som v živote prežil horšie veci – ale preto, že boli celkom negramotné. Čudoval som sa a bolo mi ľúto, že osud našej kinematografie je v rukách takýchto nekompetentných ľudí: ich texty ovplyvnili divákov, tí neprídu a peniaze na kinematografiu odídu s nimi. Tak či onak, som šťastný, že som mal možnosť to dobrodružstvo podstúpiť.“
Filmom ste si splnili sen. Aké máte teraz plány?
„Mám pocit, že dozrel čas, aby som viac čítal, chodil do kín a divadiel, oddychoval, meditoval. Mám toho toľko doháňať! Neverili by ste, aká dlhá a vlastne trvalá je strata dvoch rokov na vojne v päťdesiatych rokoch a spolu takmer päť rokov vo väzení v 70. a 80. rokoch. A musím zarátať i trinásť rokov prezidentstva. Niekedy sa mi zdá, že sa tá strata už nikdy nedá dohnať.“
Začiatkom októbra oslávite 75. narodeniny. Plánujete veľkú oslavu alebo skôr malý večierok v ústraní?
„Tentoraz neplánujem nič. Viem však, že čosi chystajú moji priatelia. Nechám sa prekvapiť.
Autor: Jiří Kubík, MF Dnes
