Áno, bolo to v stredu po tragickej nehode ruského lietadla v Jaroslavli, pri ktorej zahynul celý tamojší hokejový tím vrátane reprezentačných hviezd z Česka a Slovenska. A áno, je to trochu nevkusný čierny humor.
Ale nemá cenu predstierať, že práve tento druh humoru bol druhou najčastejšou reakciou na správu o nehode. Hneď po prejavoch neveriaceho údivu a smútku.
Verejné trúchlenie je jedným z fenoménov mediálnej éry. Asi zatiaľ najväčšie rozmery nadobudlo v deväťdesiatych rokoch po smrti princeznej Diany.
Nie každý má pre niečo také pochopenie. Ozývajú sa hlasy, že plač pre ľudí, ktorých sme poznali len cez televízne obrazovky alebo novinové stránky, je pokrytecký a falošný.
Nemusí to tak byť. Mediálne známi ľudia sa stávajú súčasťou našich životov. Náš vzťah k nim je síce virtuálny, ale zároveň je kľúčom k vzťahom, ktoré máme so svojimi reálnymi blízkymi. V prípade hokejistov to sú trebárs chvíle prežité pri sledovaní hokejových zápasov spolu s rodinou alebo kamarátmi.
Práve po smrti princeznej Diany som čítal štúdiu z odboru klinickej psychológie, v ktorej je napísané, že stres a smútok spôsobený jej smrťou bol čisto z lekárskeho hľadiska pre niektorých ľudí rovnaký, ako keby im zomrel niekto skutočne blízky.
Rovnako legitímnou reakciou ako slzy je však aj čierny humor. Každý sa so šokujúcimi a tragickými správami vyrovnáva inak. Vtip, hoci cynický, je rovnako sebaobranným mechanizmom našej mysle ako bezbrehý zármutok.
Samozrejme, nesmie byť zlý a nesmie zraňovať blízkych či príbuzných obetí. Ale nie je dôvod, aby sa oba tábory - trúchliaci a čiernohumoristi - vzájomne obviňovali z necitlivosti a nevkusnosti. Nech už človek plače alebo vtipkuje, nerobí ho to automaticky lepším.
Vyberte si, ako svoj smútok prežijete vy. Havária lietadla bola hrozná a nečakaná. A pripomenula nám, ako život každého z nás visí na vlásku a môže sa v zlomku sekundy zmeniť. V tom zistení je to jediné pozitívne, čo z takej udalosti môže vzísť. Že sa budeme viac radovať z každého okamihu vlastných životov.