Lauren, Alexa, Roodney, Allison, Ronald…
Deväťroční školáci by sa zrejme nikdy nepoznali. Ich tváre i tak symbolizujú ten istý deň. Deň, keď oni ešte neboli na svete, ale ktorý ten svet zmenil.
Žiadna iná tvár nevystihne ten deň lepšie ako práve tá ich. Spája totiž v sebe tak tragédiu, ako i nádej.
Deti 11. septembra
Deti, ktoré pred desiatimi rokmi stratili svojich otcov bez toho, aby ich aspoň raz v živote videli. Všetky sa narodili až po tom, čo muži tragicky zahynuli počas teroristických útokov v New Yorku a Washingtone.
Grace Danahy je jediná z troch dcér, ktorá nemá na nočnom stolíku fotku so svojím otcom. To, ako ju drží v náručí, si mohla iba predstavovať. Istý čas preto vo svojej izbe vystavila vlastnú fotografiu z ultrazvuku.
Jedinú podobizeň, z ktorej ju jej otec Patrick poznal. „Chce mu byť čo najbližšie a skúša všetko, aby to cítila,“ vysvetľuje jej matka Jill.
„Chcel by som, aby tu otec bol,“ zveril sa časopisu People Rodney Wotten z New Jersey. Na poznámky spolužiakov, prečo chce pozerať futbal, keď ani nemá otca, nenachádzal odpoveď. Rovnako ako na to, prečo myslí na otca, keď občas cíti hnev. „Asi preto, že mám pocit, že mi nikto nerozumie. A že otec by mohol.“
Jeho staršia sestra Dorothea mala v čase, keď jej otec tragicky zahynul, dva roky. Sama si toho veľa nepamätá. Rodneymu však o otcovi často rozpráva: „Hovorím mu, že otec sa naňho veľmi tešil.“
Dvaja Gabrielovia
Mnohé z týchto detí majú dnes nevlastných otcov, ktorí im nahrádzajú tých biologických. Sú už vo veku, keď začínajú rozumieť strate z 11. septembra inak, než to mohli chápať doteraz.
Sú vo veku, keď začína byť jasné, či a ako sa so stratou vyrovnávajú oni sami.
„Nemám pocit, že mám dvoch otcov. Skôr to cítim tak, že existujú dvaja Gabrielovia,“ vysvetľuje deväťročný Gabriel Dick.
„Keď je môj otec na služobnej ceste, vtedy sa cítim ako ten prvý Gabi, ktorý stratil otca a zostal s mamou sám. Keď je otec doma, som ten druhý Gabi. Ten, ktorý má obidvoch rodičov, nevlastnú staršiu sestru a dvoch malých bratov.“
