V čom bola končiaca sa intervencia NATO v Líbyi iná oproti predchádzajúcim?
„Určite bolo nové to, akú úlohu zohrávali Američania. Odovzdali Európanom vedúcu úlohu za zodpovednosť Európy. Minister zahraničia Luxemburska Jacques Poos v 90. rokoch, keď vypuklo násilie na Balkáne, povedal, že prišla hodina Európy, keď sa Európa ide zmeniť z ekonomickej na zahraničnopolitickú a obrannú veľmoc. Vtedy sme zlyhali. Nenašli sme odvahu ani jednotky a boli to Američania, ktorí v Bosne, Kosove aj Afganistane mali vedúcu úlohu. V Líbyi po pár prvých dňoch operácie, keď Američania boli lídrami, zredukovali svoje sily. Poskytovali síce dôležité veci - spravodajské informácie, tankovacie lietadlá, ale boli to hlavne Európania, ktorí znášali najviac rizika a podnikali najviac misií. Bola to prvá európska vojna v aliancii. Európania ju dotiahli do úspešného konca, čo môže byť dôvodom na optimizmus.“
NATO hovorí, že išlo len o ochranu civilistov. Vzhľadom na povahu misií dá sa povedať, že NATO bojovalo na strane rebelov?
„Jednoznačne, ale jedno nevylučuje druhé. Hovorili, že idú bojovať, aby chránili obyvateľov. Nezabúdajme, že keď sa o operácii rozhodovalo, boli Kaddáfího vojská pred bránami Benghází a vyhrážali sa masakrom. A vzhľadom na Kaddáfího históriu ho bolo treba brať vážne. Členské štáty si veľmi rýchlo uvedomili, že rozmiestnenie pár lietadiel nebude stačiť. Jediný spôsob, ako ochrániť povstalcov pred Kaddáfího pomstou, bolo odstrániť Kaddáfího.“
Nemáte pocit, že sa prekročil mandát?
„O tom budú polemizovať medzinárodní právnici ešte dvadsať rokov. Rusi a Číňania majú pocit, že mandát prekročený bol. Z pozície bezpečnostného experta viem povedať len to, že si nedokážem predstaviť, ako presne by sa zaistilo, aby sa Kaddáfí nepomstil povstalcom bez toho, aby sa nezmenil režim. Ak by zostalo iba pri obmedzenej misii, stalo by sa to, že by Kaddáfí vyčkával, kým Západu dôjdu trpezlivosť aj peniaze. Keď by sa stiahli, urobil by to, čo zmýšľal už na začiatku.“
Ako priebeh vojny ovplyvní arabskú jar v iných krajinách?
„Bude inšpiráciou v iných štátoch. Revolúcie sú nákazlivé. Najväčší dosah bude na Sýriu, kde situácia nie je nepodobná: silný režim so silnou armádou, proti ktorej stoja odhodlaní povstalci. Aj o to v Líbyi šlo - aby sa arabská jar nezastavila mocou zbraní a sily. Ak by Kaddáfí dokázal, že najlepšou odpoveďou je vyslať tanky a vystrieľať tých, čo volajú po zmene, mohlo by to byť povzbudenie pre ďalších autoritatívnych lídrov v regióne.
Nie je to to, čo sa teraz deje v Sýrii? Nemalo by NATO teraz zasiahnuť aj v tejto krajine?
„Určité paralely tu sú. To však neznamená, že NATO pôjde do Sýrie. Sú na to dva dôvody. NATO zakročilo v Líbyi len preto, že malo politickú legitimitu – rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Teraz taký mandát nehrozí aj preto, že Asad nie je Kaddáfí. Ten bol unikátny tým, že nemal žiadnych priateľov v zahraničí, ani Rusko či Čínu. V prípade Asada je mienka rozdelená a výhľad na rezolúciu Bezpečnostnej rady je minimálny.
Druhý dôvod?
„Tým je finančná kríza. Ani v prípade Líbye nebolo nadšenie ísť do krajiny. Všetky vlády NATO škrtajú výdavky na obranu. Táto vojna prišla v najhoršom možnom čase - sme v Afganistane a okrem toho sa ide škrtať. Aj preto išlo do Líbye relatívne málo spojencov - iba tretina vyslala svoje jednotky bojovať, väčšina nemala čím prispieť. Aj medzi tými, čo prispeli, každým týždňom narastala neistota. Napríklad Taliansko stiahlo počas operácie svoju lietadlovú loď. Aliancia preto nebude mať chuť ísť do ďalšej intervencie.“
