MOSKVA, PRAHA. Mŕtvych mohli byť tisícky. Zahynuli našťastie len traja ľudia, pokiaľ sa medzi obete nerátajú aj samovrahovia, ktorí si vzali život, keď pochopili, že stáli na zlej strane barikády.
Všetci traja mladí muži zomreli v noci na 21. augusta 1991 v tuneli na „Sadovom kolci“ (magistrála okolo centra Moskvy a moskovského Bieleho domu, kde sa v roku 1991 odohrávali tie najdramatickejšie udalosti).
In memoriam ZSSR
Tri dni po ich smrti im vtedajší prezident ZSSR Michail Gorbačov udelil in memoriam rad „Hrdina Sovietskeho zväzu“.
O štyri mesiace sa stali hrdinami neexistujúcej veľmoci – ich smrť predznamenala rozpad komunistického impéria.
Architekt Ilja Kričevskij, veterán vojny v Afganistane Dmitrij Komar a ekonóm, syn kontraadmirála, Vladimír Usov sa postavili proti armáde spolu s ďalšími tisíckami občanov ZSSR brániacimi demokratizáciu krajiny reprezentovanú vtedajším prezidentom Borisom Jeľcinom.
Vojaci Tamanskej divízie, ktorí na povel ôsmich komunistov – členov takzvaného Štátneho výboru pre výnimočný stav – prišli do metropoly potlačiť „vyčíňanie chuligánov“, si však mysleli, že chlapci uhnú z cesty.
Komar sa snažil prehodiť plachtu cez obrnený transportér, ale spadol a rozbil si hlavu. Usova a Kričevského zastrelili.
Svedok udalosti, novinár časopisu Kommersant – Vlasť Michail Kamenskij sa však domnieva, že Komara vodič transportéra pritlačil na tunel schválne.
Krutá vražda
Potom ho posádka za nohy ťahala ešte živého za vozidlom. „Hlava mu skákala po asfalte,“ opisuje novinár. I smrť ďalších dvoch nebola podľa neho nešťastná náhoda, ale vražda.
Komarova matka sa dožadovala exhumácie tela syna a nového vyšetrovania. Generálna prokuratúra však prípad uzavrela ako nehodu. Dnes mená troch obetí puču nepozná skoro nikto.
Portál Pravda.ru dokonca tento týždeň napísal: „Nie je jasné, prečo pokladať za hrdinov troch mŕtvych, ktorí sa spolu s agresívnou a opitou bandou vrhli na vojenskú kolónu.“
Ljubov, Komarova matka, to komentuje slovami: „Keby môj syn vtedy vedel, do akého stavu sa nakoniec dostane jeho vlasť, nikdy by na barikády nešiel.“
Nikto z tých, ktorí sú zodpovední za smrť troch mladíkov, nebol potrestaný. Až na vysokých členov nomenklatúry, ktorí si vzali život sami.
Zbabelec, nie sprisahanec
Ako minister vnútra ZSSR Boris Pugo – zastrelil sa spolu s manželkou 22. augusta 1991, maršál ZSSR Sergej Archomejev, ktorý v liste na rozlúčku napísal: „Nemôžem žiť, keď hynie moja vlasť.“
A člen ÚV komunistickej strany ZSSR Nikolaj Krjučin, ktorý pred skokom z okna napísal: „Nie som sprisahanec, som zbabelec. Povedzte to sovietskemu ľudu.“
Ostatných konšpirátorov puču zatkli. V roku 1994 im však ruský parlament udelil milosť.
