Nedávno som bola po dlhom čase v Jeruzaleme. Priznám sa, keď nemusím, nejdem tam.
Napriek všetkému, čo toto mesto pre mňa znamená, necítim sa v ňom dobre. Je v ňom priveľa napätia a v lete sa tam ťažko dýcha.
Vložiť papierik
Mám však niekoľko silno osobných restov, a tak som potrebovala zájsť k Múru nárekov. Vložiť papierik.
Múr nárekov je každý raz iný, aj keď sa tam stále opakujú tie isté scény. Modliaci sa a modliace sa.
Rodinné udalosti, počas ktorých zvedavé ženy nakúkajú do mužskej sekcie, turisti, ktorí sa napriek tomu, že sa doma modlia zväčša inak, zastavia a porozprávajú sa s Najvyšším po židovsky.
Tentoraz ma zaujala postaršia rehoľná sestrička. Prihovorila som sa jej, lebo vidieť niekoho, ako v jednej ruke drží ruženec a druhou vkladá lístok medzi kamene múru, nie je taká bežná vec.
Sestrička bola Poľka, ktorá roky žije v Jeruzaleme. Pracuje pre mimovládnu medicínsku organizáciu, ktorá pomáha riešiť takzvané humanitárne prípady. Inak povedané, ošetrenia a diagnostikovanie Palestínčanov v izraelských nemocniciach, čo je náročná byrokratická procedúra a ťažká skúška dôvery na oboch stranách.
Ako mi povedala sestrička Anna, denne presviedča izraelskú bezpečnosť, že ide skutočne o život a nie o nejakú teroristickú nástrahu a denne vysvetľuje palestínskym matkám, že ich dieťa v izraelskej nemocnici neotrávia, ale naopak, dajú mu šancu žiť.
Osvietenie
Ťažká práca, v ťažkom teréne. A keď sa Anne nedarí hovoriť so svetskými autoritami, snaží sa to vybaviť cez Múr. Lebo verí v osvietenie.
Napríklad tých, čo majú rozhodovať o tom, ako dopraviť pacientov oklieštených bezpečnostnou bariérou, ktorú tiež niektorí volajú múr. Božia prostota a svätá trpezlivosť, táto Anna.
Na výlet do Jeruzalema som sa veľmi netešila, lebo v tomto meste je príliš veľa napätia a úzkosti. Anna ich rozptýlila. Už tým, že je.
