Manžel Evy Antošovej je spolumajiteľom akciovky. „Dlho sa nechcel politicky angažovať, ale v minulom roku prijal ponuku HZDS a úspešne kandidoval za poslanca do trenčianskeho VÚC.“ Majú dve deti, jedenásťročnú Natáliu a trojročného Petra. „Bývame v Novej Dubnici v tridsaťročnom rodinnom dome, v radovej zástavbe. Kúpili sme ho pred tromi rokmi. Na rekonštrukciu sme si zobrali úver. Spolu s nami bývajú moji rodičia.“
Jednou z fám, ktoré kolujú okolo ešte neznámej političky Šebovej, je tá, že má ruský pôvod. „Nie je to pravda. Mám česko-slovensko-bielorusko-poľské korene. Moja mama je Bieloruska, ale doma sme nikdy rusky nehovorili, matka nás k tomu neviedla. Rusky hovorím tak, ako som sa naučila v škole. Mojím pracovným jazykom je angličtina a nemčina.“
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Manžel Kvapilovej je zamestnancom ministerstva zahraničných vecí a nikdy nebol členom žiadnej strany. Spolu majú sedemnásťročného syna a bývajú v trojizbovom byte v Petržalke. V ich vlastníctve je aj Peugeot 206. „V politike určite nezbohatnem, nemám šetriaci pud.“
FOTO SME – ROMAN KRPELAN
KVAPILOVÁ, SDA: ĎALŠIA NOVÁ TVÁR
Spoluzakladateľka SDA Erika Kvapilová je napriek krátkemu členstvu v KSČ v politike absolútnym benjamínom. Čo sa týka práce v spoločnosti, je to iné – je riaditeľkou Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny a predsedníčkou Fóra pre deti a rodinu pri Rade Európy. Ako odborníčku na sociálnu politiku si ju prizývali aj z SDĽ. Do nej by však podľa vlastných slov nevstúpila „v žiadnom prípade“: „Bola to strana zaťažená minulosťou a koncom deväťdesiatych rokov bolo jasné, že nie je transformovateľná.“
A ešte jeden paradox – nová politička na Slovensku nikdy nevolila. „Vždy, keď boli voľby, bola som pracovne v zahraničí. Viac ako tri roky, v rôznych obdobiach, som strávila vo Švédsku.“
To, že sa Kvapilová nechala nahovoriť na vstup do politiky, hodnotí ako jedinú možnosť na presadenie niektorých návrhov pre ľudí: „Inak som vždy hovorila, že vstup do politiky, ak sa venujete vedeckej práci, je prejavom istej rezignácie. Niekedy však neexistuje iná možnosť na presadenie niektorých návrhov, o ktorých viete, že sú realizovateľné a užitočné pre ľudí. Parlament je v tomto ohľade istou šancou.“
Nie je platenou členkou strany, naopak, časť jej približne dvadsaťtisícového platu ide na stranícke účely: „Napríklad, nie som šoférka, a ak sa musím rýchlo premiestňovať medzi centrálou a mojou prácou, zaplatím za taxíky aj tritisíc korún mesačne.“
Čo sa týka možných sponzorov strany, o nich zatiaľ nič nevie. Vraj majú len drobné finančné dary a na volebnú kampaň si vezmú pôžičku.
Koncoš s tvárou dobráka
O to, že vstúpila do strany, sa iste zaslúžili aj Weiss s Ftáčnikom. Považuje ich za svojich kamarátov, takisto sa priatelí s Borisom Zalom: „Len sa čudujem, že vstúpil do Smeru. Vždy som ho považovala za sociálneho demokrata.“ Výborným spoločníkom je vraj aj Kozlík, sympatická jej je Zuzana Martináková, ktorá je okrem iného jej susedkou v Petržalke.
Za jedného z najväčších odborníkov na sociálnu politiku ešte považuje Vojtecha Tkáča, ale spoluprácu s hnutím si nevie predstaviť. A ako chlap sa jej páči predseda „konkurenčnej“ SDĽ Pavel Koncoš: „Je to urastený chlap s modrými očami a má tvár dobráka.“
Kvapilová sa, naopak, nemieni štylizovať do podoby okrasy politickej strany a nemá ani v pláne radikálne kvôli politike meniť imidž: „Peter Weiss ma spočiatku napomínal za môj zovňajšok a odporúčal mi, aby som išla k vizážistovi. Našťastie to skoro vzdal. Myslel to so mnou dobre, veď je kamarát. Ja si však nemyslím, že ak žena vstúpi do politiky, musí v prvom rade zájsť k vizážistke a ku krajčírovi.“
Ona sama nevstupovala do politiky preto, aby ju svojou prítomnosťou skrášľovala a zjemňovala: „Ženy by mali vstupovať do politiky pre úplne iné veci. Preto, že niečo vedia a v ničom nezaostávajú za mužmi. To je jedna z vecí, ktorá ma na slovenskej politike veľmi irituje.“
ŠEBOVÁ, SDĽ: ĽAVIČIARKA Z PRESVEDČENIA
Lekárka Irina Šebová je zase novou tvárou Strany demokratickej ľavice. Už je isté, že na kandidačnej listine v septembrových voľbách bude dvojkou. Ona totiž v politike celkom nováčikom nie je. Už ako osemnásťročná stredoškoláčka na Gymnáziu v Lučenci vstúpila do Komunistickej strany Československa. Verná jej zostala až do rozpadu. Prečo?
„Nehanbím sa za to, že som bola komunistkou. Ja som tomu verila. Straníci sa na mňa obrátili ako na študentku s vynikajúcimi študijnými výsledkami, ktorá sa angažuje vo zväzáckej práci. Angažovala som sa z presvedčenia, nech je to dnes komukoľvek zábavné. Ja sa bavím, keď vidím, s akým odporom sa často niektorí ľudia pozerajú dozadu. Určite, sú takí, ktorí majú na to svoj vážny dôvod. Ale ja som nič zlé na svojom funkcionárčení nevidela. V mnohých veciach sme predsa mohli niečo dobré urobiť, pomôcť, ako sa v tom čase dalo.“
Irina Šebová tvrdí, že ľavica je jediná politická strana, ktorá ju oslovuje. Vraj má v sebe ľavicovú orientáciu zakódovanú a jej hodnoty považuje za nadčasové. Aj preto pred dvoma rokmi po takmer desaťročnej prestávke do politickej strany opäť vstúpila: „Pretože považujem za dôležité, aby ľudia prestali vnímať ľavicové strany len v kontexte minulosti.“
Od operačného stola do politiky
Domovským pracoviskom doktorky Šebovej je od roku 1997 oddelenie otorinolaryngológie v Nemocnici svätého Cyrila a Metoda v bratislavskej Petržalke. Už niekoľko rokov je jeho primárkou. Priznáva, že chirurgia si u ženy-lekárky vždy vyberá daň. Aj preto má medzi kolegami viac mužov. Ambulantnú prácu síce považuje za peknú, ale chirurgiou žije. „Ja som sa vždy profilovala v chirurgickej práci. Aj keď som od otca vedela, čo všetko jej budem musieť obetovať.“
Otázky, ako bude zvládať prácu primárky aj prípadnú poslaneckú funkciu, ju však zaskakujú. Čuduje sa im: „Ja sa nebojím. Tak, ako sa nebojím operovať, robiť chirurgické zákroky, byť stavbárkou. Mne to nepripadá ako niečo, čoho by som sa mala báť.“
Rovnako považuje za urážku hovoriť o lekároch ako úplatkároch. Keď sa jej pacient snaží odvďačiť, reaguje pohotovo: „Ak chce nášmu oddeleniu pomôcť, má možnosť. Môže nám kúpiť kancelársky papier, koberec do kancelárie. Spôsobov sponzorovania je veľa. Záleží na lekárovi, ako ho usmerní. Inak, pokiaľ by naše zdravotníctvo malo také transparentné pomery, ako som zažila na vlastnej koži počas môjho pôsobenia v Nemecku, nemuseli by sme hovoriť o korupcii. Tam pacienta nenapadlo prísť za lekárom ani len s kyticou, lebo nemal dôvod. Prichádzal s kartičkou poistenca do fungujúceho nemocničného prostredia, s plnou dôverou.“
A čo by urobila, keby mala možnosť sadnúť si do kresla rezortného ministra? „Ako prvé by som novelizovala liečebný poriadok. Zdravotníctvo by síce malo stáť na systéme solidarity, ale zároveň by sa malo riadiť trhovými prvkami. V prvom rade je potrebné zvýšiť objem prostriedkov na rezort, ale aj sprehľadniť jeho toky.“ JARMILA HORÁKOVÁ
ANTOŠOVÁ, HZDS: VEDELA SOM, ŽE BUDEM VYSOKO
Nástup tridsaťsedemročnej Evy Antošovej medzi špičky HZDS je excelentný. Najskôr sa stala ústrednou tajomníčkou strany, krátko nato, o dva mesiace, aj dvojkou na kandidačnej listine. To, že sa na svoj post hodí, poukazujú aj slová novej ženskej tváre Mečiarovho tímu – keďže je tam vraj druhým najvyšším predstaviteľom, očakávala, že bude na kandidátke vysoko.
Napriek tomu tvrdí, že svoje miesto dopredu nepoznala, rovnako, ako bolo pre ňu prekvapením nezaradenie Gašparoviča. „Viem sa vžiť do jeho situácie. Myslím si, že sa to dalo riešiť aj inou cestou. Keď vedel, že nebude na kandidátke, mal sa v prvom rade spýtať sám seba – prečo. Jeho skutočne nepodržal Bratislavský kraj. Nemusel to riešiť takýmto okatým spôsobom. Ale verím, že každá búrka trvá tak tri dni.“
Vladimír Mečiar sa počas snemu nechal uniesť a jeho krik na členov snemu počuli aj prítomní novinári za uzavretými dverami.
„Osobne som bola rada, že Mečiar kričal. Ľudia totiž akoby nepočúvali, čo hovoril na začiatku. Pritom tí istí, ktorí pred pol rokom odsúhlasili na republikovom predstavenstve princíp zostavovania kandidátky, neboli na sneme spokojní. Horšie by bolo, keby sa niečo robilo za stenou. Už som ho videla aj v minulosti nahnevaného. Nebolo to na infarkt.“
Z moderátorky politik
Prvýkrát sa o Antošovej slovenská verejnosť dozvedela v roku 1999, keď ju HZDS navrhlo na post šéfa Národného kontrolného úradu. Mimochodom, podpredseda KDH Palko sa vtedy pre médiá vyjadril, že si ju tam vie predstaviť. „Ponuku mi dal priamo predseda hnutia. Asi si mapoval činnosť svojich ľudí, primátorov, a vybral si mňa.“
Kandidatúru prijala napriek tomu, že jej novonarodené dieťa malo dva mesiace. Skončila vysokú školu poľnohospodársku, robila redaktorku Československého rozhlasu v Bratislave, pracovala v mestskom kultúrnom stredisku. Moderovala spoločenské akcie, koncerty. Dostala sa na matriku, v roku 1994 ju oslovil známy z HZDS, či nechce kandidovať za mestského poslanca. Súhlasila a získala najviac hlasov. „Ľudia si ma možno pamätali ešte z matriky, zo svadieb či z pohrebov.“ V ďalších voľbách už kandidovala na post primátorky Novej Dubnice.
„Na predvolebný míting mi už prišiel pomôcť aj predseda hnutia. Bolo to prvýkrát, čo sme sa osobne stretli. Na mítingu bolo asi päťtisíc ľudí. Prišli ma podporiť, a, samozrejme – chceli vidieť aj Vladimíra Mečiara. Na schodoch som mu v skratke povedala môj volebný program. Priznávam, že som bola vystresovaná.“
Na post ústrednej tajomníčky ju navrhlo krajské predstavenstvo, ponuku prijala na tretíkrát. „Mala som v Novej Dubnici rozpracované projekty, nechcela som ich nechať otvorené.“ Teraz vraj na ústredí na všetkých „kričí“. (Smiech.) Od každého vyžadujem plnenie úloh. Ani nemám čas na bližšie rozhovory. Budujem si rešpekt v strane. Verím, že úspešne.“
Pracuje na dohodu, funkcia je vraj platená symbolicky. Beriem primátorský plat. „Inak je to len na mne, ako zvládnem obe funkcie. Pána predsedu to vôbec nezaujíma. Ak je v Bratislave robota, musím si to zariadiť.“
Volila KDH
Napriek tomu, že je dnes „dvojkou“ v HZDS, v prvých ponovembrových voľbách volila KDH. „Bol mi sympatický primátor nášho mesta, ktorý bol členom KDH. Sklamal ma.“ Odvtedy už vždy volila HZDS. U exčlena KDH a dnešného premiéra Dzurindu však obdivuje, že dokázal udržať ľudí s rozličným názorom vo vláde tak dlho pokope. „Viem, aké je to ťažké v malom zastupiteľstve. Nie je jednoduché presvedčiť ľudí, aby presadzovali myšlienky niekoho iného. Klobúk dole. Ale inak škoda reči.“
A koľko percent získa podľa Antošovej vo voľbách jej strana? Ústredná tajomníčka celkom vážne hovorí: „Neviem. Ak to budem chcieť vedieť, spýtam sa veštkyne. Zatiaľ som síce žiadnu osobne nenavštívila, ale niekoľkokrát som s ňou volala. Doma neboli nadšení, keď nám prišiel trojtisícový telefónny účet. Ale musím povedať, mala pravdu.“
