Americký ideál. Šťastný manželský pár v stredných rokoch. Texasky a spŕška blýskavých konfiet. Al Gore s manželkou Tipper počas predvolebnej kampane.
Václav Klaus a prekvapivý párok s pivom v bufete na Václaváku.
Jeľcin nedbá na choré srdce a na predvolebnom koncerte tancuje.
Tony Blair vie, že v Británii treba milovať futbal.
Predvolebné kortešačky sú podobné všade vo svete. Iné sú len ich nuansy. Tie poukazujú na kultúrnu úroveň, tradície, bohatstvo, vyspelosť krajiny a jej obyvateľov. Jej ukazovateľmi sú aj podnebie a temperament či národná povaha. Čím je zaostalejší kút, tým ponúka primitívnejšie a technicky jednoduchšie pasce.
Tá hra má ale všade jediného menovateľa – ide o hru na voličove city.
Česi
U našich susedov vyhrali minulý mesiac sociálni demokrati, kým ODS sama ústami niektorých svojich predstaviteľov priznala, že kampaň mierne „presolila“. Profesor Václav Klaus napríklad volal Čechom „osobne“ na mobily a vtieravo si pýtal hlasy. Hovor nebolo možné prerušiť, takže žiadaný efekt sa v mnohých prípadoch nedostavil. ODS vraj tento ťah odpozerala z americkej predvolebnej kampane. Odkiaľ však odpozeral svoj volebný trik istý kandidát komunistov, ktorého predvolebné letáky na mítingu rozdávali hostesky „hore bez“?
Reklamní experti, ktorí českú kampaň hodnotili, zaznamenali príklon k americkému poňatiu volieb. „V budúcej kampani sa možno dočkáme mávačiek a klobúčikov. Neviem, či to zodpovedá mentalite, ale možno sme na to boli zvyknutí z prvých májov a podobne,“ povedal ČTK výkonný riaditeľ Asociácie komunikačných agentúr Jiří Mikeš. Ľavica sa snažila skôr ukázať svoju „ľudovosť“ a pravica zasa mesiáša Klausa, dokonca ako obrancu národných záujmov pred Nemcami a Európskou úniou.
A tak hoci na Západe je všeobecne najúčinnejšia televízna kampaň, obzvlášť predvolebné besedy a okrúhle stoly, v ČR, podobne ako u nás, sa toho politici skôr boja.
Američania
Americká predvolebná kampaň vyzerá na prvý pohľad ako jedna veľká megašou. V skutočnosti má svoje jasné pravidlá a voliči vedia pomerne spoľahlivo oddeliť vecný obsah od blýskavého obalu. Človek, ktorý chce v Amerike vstúpiť do politiky, musí slušne vyzerať, vedieť dobre rečniť a predať svoj program v peknom a jednoduchom balíčku. Dôležitá je podpora rodiny – niet nad skvelú manželku a vydarené deti, prípadne psa. To všetko podstatne vylepšuje imidž.
Kandidáti obchádzajú mítingy, hovoria jasným a jednoduchým jazykom, a aj keď veľká šou s mažoretkami, konfetami a aplaudujúcimi „fanklubmi“ skalných hovorí zdanlivo o veľkých emóciách, v skutočnosti tu nepadajú príliš silné slová ani veľké nereálne sľuby. Ľudia si na kandidátovi cenia jeho „pravdivosť“ a sú mu ochotní odpustiť aj nejaký ten ľudský prehrešok z minulosti. A pri kandidátoch na post prezidenta tradične rozhoduje televízna debata dvoch najhorúcejších potenciálnych víťazov.
Rusi
Z trochu iného súdka je predvolebná kampaň v Rusku. Ide o víťazné ťaženie peňazí a moci, kto má oboje, pracuje pre neho hoci aj štátna televízia. Billboardy a nablýskané šou s hviezdami populárnej hudby sa snažia vyzerať americky. Kandidát spravidla sľubuje poriadok, bezpečnosť, zvýšenie dôchodkov a platov štátnych zamestnancov, aj s časovým horizontom. V ruských pomeroch sú to veľmi ťažko splniteľné, ale ušiam voliča lahodiace sľuby. Vedie sa silne negatívna, bezškrupulózna kampaň voči protivníkom. Vyťahujú sa choroby, sexuálne úchylky a kamarátstva s mafiánmi, ktoré tu má takmer každý politik od miestnej úrovne až po parlament.
Keď na srdce chorý Boris Jeľcin v lete 1996 trápne poskakoval na pódiu s tancujúcimi devuškami, voličov očarovalo, akého mladého, prirodzeného a energického prezidenta majú. Vyhral, ale zdravotne sa de facto zrútil a jeho posledné obdobie pri moci bolo trápením národa aj samotného Jeľcina.
Na ruských voličov na vidieku či na pracovné kolektívy v továrňach zase zaberajú predvolebné mítingy. Často sa pri nich totiž rozdávajú užitočné veci – vodka, chlieb, múka a podobne.
A čo je v Rusku najsilnejšou zbraňou, to je televízia. Nevedú sa v nej však predvolebné debaty. Kremeľský kandidát či provládna strana kandidujú priamo v spravodajstve. Napríklad po vyvlastnení televízie NTV, ktorá viedla pred poslednými voľbami donkichotskú kampaň proti víťazovi Putinovi, už v Rusku celoplošný nezávislý televízny kanál nie je.
Nemci
V Nemecku voličov v zásade najviac zaujíma stav ekonomiky. Ale aj tu sa objavujú predvolebné perličky. Napríklad aféra okolo údajne farbených vlasov kancelára Gerharda Schrödera. Jednej z agentúr to povedala istá bavorská šľachtičná. Prekvapením je, že päťdesiatosemročný socialista Schröder zareagoval ako trafená hus – agentúru zažaloval.
Občasné vtipné podpásovky, napríklad obraz nahého kancelára s červenozeleným (komunisti a zelení) figovým listom, či negatívna kampaň CDU s trojportrétom Schrödera ako z policajného registra, voličov až tak nevzrušujú. A samotní pôvodcovia sa nakoniec skôr hanbia.
Aj billboard „trestanca“ Schrödera kresťanskí demokrati nakoniec radšej stiahli. V obave, že bude v konečnom dôsledku hrať proti nim.
Rakúšania
Rakúšania sú jednou zo západoeurópskych krajín, kde pravica vysadla na koňa protiimigračnej rétoriky. A vlastenectvo i láska k rodine sú skutočne veľkou hrou na city voliča. Rytier z Korutánska Jörg Haider vniesol do tradične štandardnej kampane nové prvky – napríklad chodil po uliciach Klagenfurtu s lukom cez rameno, v obleku Robina Hooda. Ľudovecký kancelár Wolfgang Schüssel sa zasa nechal fotografovať vo vojenskej prilbe a ministerka zahraničia Benita Ferrerová-Waldnerová síce aj v uniforme vojsk OSN, ale aj v rakúskom kroji.
Inak ale naši susedia vedia, že televízne debaty volič miluje, a tak im ich pripravujú. Diváci si tak užijú do sýtosti hádky opozície s koalíciou, kde padajú aj osobné invektívy.
Holanďania
Holanďania sa pred tohtoročným voľbami nechali úplne uhranúť charizmou ultrapravičiara Pima Fortuyna a programom, ktorý dnes počúvajú voliči v mnohých európskych krajinách. Národné záujmy, bezpečnosť, zníženie kriminality a najmä tvrdé obmedzenie prisťahovalectva, ktoré môže za všetko. Fortuynov Flámsky blok stavil na dobre organizovanú kampaň od domu k domu – letáky a brožúry s jednoducho a jasne formulovanými cieľmi dostal prakticky každý.
Elegantne extravagantný profesor-homosexuál sa stal, žiaľ, tesne pred voľbami obeťou útoku ekologického radikála.
Francúzi
Francúzsku kampaň hodnotili v tomto roku experti aj voliči ako dosť nudnú a v tieni futbalového šampionátu. A pritom voľby boli napínavé ako málokedy. Do druhého kola postúpil nacionalista Jean-Marie Le Pen a len spojením síl rôznych táborov nakoniec zostal pri moci pravicový prezident Jacques Chirac. Jeho ľavicový konkuret Lionel Jospin úplne odpadol. Nepomohlo mu ani to, že v snahe nakloniť si mladých podporil dekriminalizáciu marihuany.
Pre francúzske kampane je inak typické prepieranie korupčných škandálov, ktorých tu majú požehnane. Novinkou bola tohto roku Jospinova charakteristika Chiraca ako „unaveného a starnúceho“, ako „obete určitého opotrebovania“. Le Pen vytiahol na Chiraca prezývku, čo mu dali tvorcovia televíznych gumákov – „Superklamár“.
Veľkú rolu mali tento rok aj manželky kandidátov. Pani Chiracová i pani Jospinová dávali rozhovory spoločenským magazínom, v ktorých hovorili o tom, ako zvládajú domácnosť, čo rady varia a ako trávia voľný čas.
A keďže Francúzsko je futbalová veľmoc, politici obchádzali aj futbalové zápasy. Chirac zabodoval, keď demonštratívne opustil finálový zápas francúzskeho pohára. Dôvodom bol piskot Korzičanov pri Marseillaise. Médiám, a dokonca aj konkurentom, sa Chiracovo vlastenectvo páčilo.
Briti
Tony Blair, mladý šéf britských labouristov, nastolil v krajine vládu ľavice a v posledných voľbách ju potvrdil. Keď sa pred piatimi rokmi len chystali na víťazné ťaženie, Blair a jeho poradcovia vytvorili labouristom imidž modernej ľavicovej strany, aký dnes s obľubou citujú a napodobňujú ľavičiari a postkomunisti – od našich končín až po Mongolsko.
Taktiku labouristi prevzali od amerických demokratov. „Voliči majú plné zuby sivých prúžkovaných oblekov, nudných kravát a umastených účesov toryovcov,“ zavelil v Británii Blairov stranícky kolega John Prescott, ktorý sa, mimochodom, vo vlaňajšej kampani vyznamenal tým, že dal päsťou demonštrantovi, ktorý po ňom hodil vajíčko.
Inak sa v jednej z najstarších demokracií sveta veľa odohráva vo verbálnej rovine – v parlamente, v médiách sa politici pretekajú vo výrečnosti a v slovnej ekvilibristike, pričom si uchovávajú úroveň, ale nie na úkor štipľavosti. Dáma Margaret Thatcherová napríklad označila blairovcov za „zázraky bez chrbtovej kosti“. Kandidáti veľa rečnia na verejných mítingoch, najmä v supermarketoch. Podávajú ruky a rozdávajú autogramy. Nevynechajú ani obligátnu zastávku v typickom anglickom pube, kde zapózujú s pintou piva v ruke.
Predvolebné spoty vysielajú televízne kanály podľa zákona bezplatne. Niektoré však vyvolali spory. Napríklad spot zelených, v ktorom prarodičia posadia do auta vnuka a zavedú dovnútra výfukovú hadicu, alebo spot Aliancie za život, ktorá odvysielala drastické zábery z interrupcií. Tento prípad riešil súd – ale dal za pravdu aliancii.
Maďari
Obzvlášť krutá kampaň sa odohrala tento rok pri vyrovnanom zápase ľavice a pravicového Fideszu. Inak štandardný Fidesz vytiahol v snahe zachrániť sa nacionálnu kartu a Benešove dekréty. Padali aj osobné invektívy. Prvé kolo vyvrcholilo stominútovou debatou zoči-voči medzi Viktorom Orbánom a Péterom Medgyessym.
Pre Fidesz vznikol údajne spontánne klip „Raduj sa, Maďarsko“, v ktorom spriaznené hviezdy spievajú o tom, ako bude v Maďarsku krásne a dobre, keď bude mať občiansku vládu, teda vládu Fideszu. Provládny denník Magyar Nemzet uverejnil tesne pred voľbami prvú stranu s veľkým nápisom K. O. – očividne na adresu ľavice. Keď ho volebná komisia obvinila z porušenia volebného moratória, bránil sa tým, že ide o reklamu na rovnomennú knihu jedného z redaktorov.
Fidesz využíval verejnoprávnu televíziu až za hranicu korektnosti – a to si všimli i západné médiá. V cirkevných školách učitelia agitovali za Fidesz a podobne kázali dokonca kňazi v niektorých kostoloch. Pobočky štátnej sporiteľne prestali dávať úvery na bývanie s vysvetlením, že po víťazstve ľavice by ich aj tak vláda zrušila.
Orbán odmietol tvrdenia, že takú agresívnu kampaň ešte Maďarsko nezažilo: „Podľa mňa sa nič nestalo a niekoľko týždňov sme žili ako v Amerike.“
Ešteže sa pôvodne avizovaná kandidatúra pornohviezdy maďarského pôvodu Ciccioliny nakoniec nepotvrdila. To by totiž nedokázali vymyslieť ani slovenskí reklamní mágovia. Teda aspoň v to toto leto dúfajme.
(bj)
S využitím materiálov ČTK
