Krátko po zásahu polície v Mečiarovej Elektre opustili poslanci HZDS-ĽS parlament. Predtým svoju lojalitu demonštrovali šéfovi aj kartičkami na poslaneckých laviciach. Ivan Gašparovič bol v tom čase jedným z verných. FOTO – ČTK
Vladimír Mečiar na kópii Davidovho obrazu Prísaha Horácia od Stanislava Pakana spolu s Húskom, Cuperom a Gašparovičom. Zatiaľ minimálne dvaja spoločnú prísahu nedodržali.
Takto sa v auguste 1998 spolu zabávali Mečiar s Gašparovičom pri uvedení prvého bloku Mochoviec na stopercentný výkon. Dnes stoja takmer na opačnej strane barikády.
Ivan Gašparovič založil nový politický subjekt. Volá sa Hnutie za demokraciu. Bývalý generálny prokurátor ČSFR a neskôr šéf slovenského parlamentu však mnoho z demokratických princípov sám porušil.
Právne vedomie zakladateľa HZDS
Keď v roku 1996 iniciovali poslanci vtedajšej opozície vyslovovanie nedôvery Ivanovi Gašparovičovi, Ján Figeľ skonštatoval: „Vonku sa zotmelo a táto noc nebude krátka. Ale náš parlament si už zvykol na nočné rokovania.“ Gašparoviča vtedy odvolávali kvôli vylúčeniu Františka Gauliedera z parlamentu.
Dôvodom vylúčenia Gauliedera bolo jeho vystúpenie z poslaneckého klubu HZDS. Predseda parlamentu nato avizoval prijatie poslancovho listu, v ktorom sa vzdával poslaneckého mandátu. Takýto list podpisovala väčšina členov kandidačnej listiny hnutia do volieb 1994, čím si chcelo vedenie po skúsenostiach so vznikom DÚ zabezpečiť poslušnosť svojich ľudí. Išlo o jeden z prejavov malého demokratického vedomia vnútri strany.
To, že Gaulieder dvoma ďalšími listami svoje vzdanie sa poslaneckého mandátu popieral, nebral v tom čase Gašparovič do úvahy.
Dnes hovorí, že nedemokratický bol skôr minulotýždňový snem HZDS-ĽS v Nitre.
Naopak, v novembri 1994 počas takzvanej noci dlhých nožov bol práve on predsedom parlamentu, ktorý vylúčil z rozhodovania vo výboroch všetky opozičné strany. Zároveň odobril alebo prinajmenej toleroval zmarené referendum, amnestie aj zavlečenie mladého Kováča.
Stanovy, na základe ktorých snem rozhodol o Gašparovičovom osude, pomáhal tvoriť on sám a odhlasoval ich.
Kto je Ivan Gašparovič
Od roku 1964 pracoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ako radový učiteľ. Študenti hovorili, že sa venoval najmä motorovým vozidlám a ich predaju. Po revolúcii sa stal docentom na katedre trestného práva, v roku 1990 bol vymenovaný za generálneho prokurátora ČSFR. V tom čase mali orgány činné v trestnom konaní prešetrovať kauzu tzv. Tisovej vily. Existovalo podozrenie, že z nej boli odcudzené materiály Štátnej bezpečnosti, dokumentujúce údajnú spoluprácu Vladimíra Mečiara s komunistickou tajnou službou. Václav Havel na jar 1992 Gašparoviča z pozície prokurátora odvolal. Argumentoval „nečinnosťou“ jeho úradu aj podriadených.
Gašparovič sa potom stal jedným z tvorcov Ústavy SR, ktorá prešla toto volebné obdobie rozsiahlou novelizáciou. Po júnových voľbách 1992 sa stal predsedom parlamentu, ktorým bol až do septembra 1998. V čase Moravčíkovej vlády na svojej stoličke zotrval, čo potom označovali členovia kabinetu Jozefa Moravčíka za jeden z najväčších omylov svojho polročného vládnutia. V spore medzi Vladimírom Mečiarom a Michalom Kováčom sa pridal na stranu vtedajšieho premiéra.
Keď prišiel prezident Kováč predniesť do parlamentu správu o stave republiky, Gašparovič sa obrátil na podpredsedu NR SR Augustína M. Húsku, neuvedomiac si, že má zapnutý mikrofón, so slovami: „Vezmi to za mňa, ja idem privítať toho starého …uja.“
Napriek všetkému patril Gašparovič vždy medzi najobľúbenejších politikov. Po dvoch rokoch vládnutia Dzurindovho kabinetu v októbri 2000 by ho podľa agentúry Markant ako predsedu parlamentu uvítalo 12,5 percent respondentov. Za ním nasledoval Fico s 9,8 percentami a po nich Hrušovský s 9,3 percenta. V rebríčkoch dôveryhodnosti sa Gašparovič objavuje na popredných miestach od roku 1992.
Stál v pozadí privatizácie Nafty Gbely?
V roku 1996 sa hovorilo, že Ivan Gašparovič stál v pozadí privatizácie Nafty Gbely. Táto informácia sa nikdy nepotvrdila. Bývalý hovorca Ivana Gašparoviča Ľuboš Jurík redaktorke SME krátko po odchode z NR SR povedal: „Keď bol František Gaulieder vylúčený z parlamentu, Gašparovič sa hodinu rozhodoval o tom, že odstúpi z funkcie. Potom mal jeden rozhovor, ktorý rozhodol. A čudujete sa, keď ide o 3,2 miliardy?“
Gašparovič vtedy skutočne uvažoval o odchode z postu šéfa parlamentu. S Naftou Gbely však podľa vlastných slov nemal nikdy nič spoločné. Hovorí, že najväčším zdrojom finančného zázemia ich rodiny je trojposchodový obytný blok v centre Bratislavy, ktorý vraj získala jeho manželka Silvia v reštitúcii. V súčasnosti ho prenajímajú.
Okrem obytného domu vlastnia Gašparovičovci dvaapolizbový byt v širšom centre hlavného mesta, vilu v štvrti Beverly Hills v Limbachu a veľkú chatu v Modre-Harmónii. Za tú vraj pred približne siedmimi rokmi zaplatili tristošesťdesiattisíc, vila ich podľa slov momentálne odchádzajúceho politika vyšla 5,8 milióna korún.
Politik už pred časom tvrdil, že rodinu živí manželka. O Silvii Gašparovičovej sa intenzívne hovorilo najmä v roku 1996, keď stála v pozadí nejasnej privatizácie Železničného staviteľstva. Zároveň ako konateľka konkurenčnej firmy Želstav predala sama sebe motorové vozidlo Ford Escort za 45-tisíc korún na splátky. Spolu so synom Ivom a s jeho manželkou sú spoločníkmi eseročky Real CM.
Gašparovič hovorí, že on sám nepodniká. Jeho dlhoročný kamarát Marian Posluch bol zaangažovaný v spoločnosti Druhá obchodná, ktorá vznikla 4. júna 1996 a sídlila v opustenom dome obrastenom burinou. O pár dní získala táto spoločnosť od Fondu národného majetku za výhodnú cenu štyridsaťšesť akcií Nafty Gbely. Posluch na otázku, či ho na spoluprácu oslovil práve Gašparovič, odpovedal pred rokmi vyhýbavo.
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
