Každý tretí Nemec si myslí, že Berlínsky múr zachránil komunistickú NDR. Jeho obete si v sobotu krajina uctí minútou ticha.
BERLÍN, BRATISLAVA. Na medzinárodnej tlačovej konferencii v polovici júna 1961 sa predseda Štátnej rady Nemeckej demokratickej republiky (NDR) Walter Ulbricht tváril, že sa nič nedeje.
„Rozumiem vašej otázke tak, že v západnom Nemecku sú ľudia, ktorí si želajú, aby sme mobilizovali stavbárov na stavbu múra. Stavbári sa u nás zaoberajú hlavne výstavbou bytov. Nikto nemá v úmysle stavať múr,“ povedal na otázku západonemeckého novinára.
Ušli takmer tri milióny Krátko po zverejnení tejto odpovede sa počet východonemeckých utečencov na Západ dramaticky zvýšil. Ako vždy, keď komunistický režim tvrdil, že žiadne opatrenia nechystá.
Už v roku 1949 bolo v utečeneckých táboroch v západnom Berlíne 130-tisíc utečencov. V roku 1953 po povstaní robotníkov 330-tisíc.
V západnom Nemecku ľudia zažívali „hospodársky zázrak“, vo východnom mali problémy so zásobovaním základnými potravinami. A masové úteky to ešte zhoršovali. Len v roku 1960 opustilo východné Nemecko 200-tisíc ľudí.
Polovica z tých, čo ušli, mala pod dvadsaťpäť rokov. Boli to vzdelané a perspektívne pracovné sily.
Východonemeckí súdruhovia hovorili o ekonomickom a spoločenskom rozpade krajiny. Od roku 1949 do roku 1961 opustilo východné Nemecko spolu 2,7 milióna ľudí.
Berlínsky múr je dôkaz, do akých extrémnosti môže politika ustupovania zájsť, píše Miriam Zsilleová.
V júni Ulbricht na tlačovej konferencii tvrdil, že nijaký múr nebude. Americký historik Hope M. Harrison tvrdí, že to bol Ulbricht, kto už osem rokov žiadal Moskvu, aby uzavrela hranice.
„Sovieti chceli nájsť iný spôsob, múr považovali za technicky zložité riešenie. Neskôr súhlasili s ostnatým drôtom, ale Ulbricht opakoval, že cez drôt sa ľudia dostanú von,“ povedal v rozhovore pre nemecké médiá.
Sovieti sa iniciatívy chopili tri týždne pred stavbou múra. Politicky rozhodol júnový dvojdňový summit sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova a amerického prezidenta J. F. Kennedyho vo Viedni.
Chruščov odtiaľ odchádzal s presvedčením, že Západ silou nezasiahne.
Berlínsky múr Najznámejší múr postavili v noci 13. augusta 1961, stál 28 rokov, rozdelil 192 ulíc, 32 železničných tratí, osem línií metra, tri diaľnice, kontrolovali sa aj jazerá a rieky, múr bol dlhý takmer 168 kilometrov a vysoký 3,6 metra, strážilo ho 14tisíc vojakov a 600 psov, počet obetí sa rôzni podľa zdrojov - pohybuje sa od 136 po 245 ľudí, 251 obetí zomrelo prirodzenou smrťou počas alebo po kontrole na hraniciach, väčšinou na infarkt, utieklo asi päťtisíc ľudí.
Zástavy na pol žrde V nedeľu v noci 13. augusta 1961 dalo vedenie komunistickej SED príkaz na stavbu múra. Robotníkov strážila polícia a armáda. Ľudia na východnej časti mesta sa zúfalo prizerali.
Mnohí vyskakovali z okien bytov skôr, než prišla polícia, aby ich vysťahovala. Tí, čo ostali za múrom, dúfali, že je to len dočasné.
Takmer 170 kilometrov dlhá stavba držala ľudí v krajine dvadsaťosem rokov, než ďalšie masové úteky a ekonomický krach NDR dopomohli k jeho pádu v novembri 1989.
Berlínsky múr sa stal symbolom studenej vojny. I dvadsaťdva rokov jeho páde si však tretina Nemcov myslí, že to bolo správne rozhodnutie. Väčšina z nich pochádza z východného Berlína a myslí si, že múr pomohol stabilizovať NDR.
Stavbu múra odsudzuje 41 percent východných a 69 percent západných Nemcov.
Všetci si však v sobotu napoludnie minútou ticha pripomenú desiatky obetí a milióny tragických osudov tých, ktorí nemohli žiť v slobodnom štáte.
Zástavy budú na pol žrde, autobusy sa zastavia a nemecká kancelárka Angela Merkelová i spolkový prezident Christian Wulff prídu na jedno z troch miest v Berlíne, kde ešte stojí pôvodný múr - na Bernauer Strasse.
Tam pred 50 rokmi múr rozdelil ulicu tak, že domy ostali vo východnej a chodník v západnej časti mesta.
Prvého zastrelili mladého krajčíra Güntera
Strelili ho do hlavy, keď chcel preplávať rieku. Günter Litfin sa stal prvou obeťou Berlínskeho múra.
BERLÍN, BRATISLAVA. Za jedinú noc prišiel o prácu, byt a sen o lepšom živote. Günter Litfin bol krajčír, ktorý si v západnom Berlíne našiel byt neďaleko ateliéru, kde pracoval.
Nestihol sa tam už prihlásiť. Keď v noci 13. augusta začali stavať, ostal vo východnom Berlíne v byte rodičov a nemal nič.
„Tak veľa vojakov, oni to myslia vážne,“ hovorili si bratia Günter a Jürgen, keď videli stavbu. Günter bol odvtedy nepokojný, ale nikomu nič nepovedal. O jedenásť dní neskôr skočil do rieky Spréva.
Bol výborný plavec a chcel preplávať do západnej časti mesta. Odplával sedem metrov, keď ho pohraničníci strelili do hlavy.
Fotka v novinách Bolo 24. augusta. V ten deň si jeho brata zavolali na výsluch a pýtali sa na kontakty so Západom. Nič viac. O Günterovej smrti sa dozvedel o dva dni.
V západonemeckom denníku zbadal fotografiu svojho mŕtveho brata - prvej obete Berlínskeho múra. „Bolo to hrozné,“ spomína Jürgen pre denník Bild.
Ohováranie a väzenie Utrpenie rodiny sa tým neskončilo. Komunistická tlač písala o jeho bratovi ako o homosexuálovi a zločincovi. Jürgen a jeho manželka museli v roku 1980 na desať mesiacov do väzenia. Za to, že kúpili nábytok od muža, ktorý chcel utiecť.
Potrestali ich, že mu pri úteku chceli pomôcť. Neskôr im pomohla západonemecká vláda a oboch dostala do západného Nemecka.
Na brata Güntera nikdy nezabudol. V strážnej veži na Kieler Strasse neďaleko miesta, kde Günter skočil do rieky, zriadil po páde komunizmu múzeum.
Od marca do októbra rozpráva turistom príbeh brata, ktorý sa stal prvou obeťou Berlínskeho múra. „Na obete sa nesmie nikdy zabudnúť,“ opakuje návštevníkom.
Miriam Zsilleová
