Ľudia sa bijú o miesto v poradovníku na byty, ktorých cena sa za posledné roky zvýšila asi o polovicu, vracajú sa z druhej alebo tretej letnej dovolenky v zahraničí, vymieňajú autá po troch rokoch a zásadne rozširujú svoje rodiny o nových konzumentov.
Keď som sem pred viac ako piatimi rokmi prišla, prekvapil ma nepomer medzi príjmami a výdavkami. Hoci sa ľudí nepýtate, koľko zarábajú, ochotne vám to povedia sami.
Ľahko si spočítate, že tu niečo nesedí. Izraelčania vám to vysvetlia. Ak im to nevychádza, idú do mínusu v banke alebo požiadajú o peniaze rodičov.
Nie o pôžičku, ale o dar. Nemajú problém pýtať si od rodičov napríklad na upratovačku, čo teda nie je stav núdze, pri ktorej je pomoc opodstatnená. Poznám rodiny, ktoré sa vozia v džípe a nemajú problém si zobrať 50 eur od babky na krúžok pre deti.
Izraelčania sa na jednej strane budú traja deliť o jedno jedlo v reštaurácii, ale potom idú „šopovať“ do New Yorku a ešte sa rehocú, že pomáhajú zachraňovať americkú ekonomiku. Neprekáža, že letenku si kúpia na desať splátok a dobre ju preplatia pre úroky banke. Žijeme len raz, hovoria.
Veď to nejako nakoniec zaplatíme, tvrdia mi moje známe , ktoré sú zadlžené až po uši len pre to, že nemohli zniesť, že nová kolegyňa má každý týždeň nové topánky. Zaiste. Problém však je, že ich životný štýl, ktorý stupňuje dopyt, ťahá ku dnu tých, čo nemajú ani babku s bezodným vreckom, ani známu v banke, čo im vybaví ďalšiu kreditku.
