i vo väzení. Tak ako BO KYI.
Študentské protesty v Československu v novembri 1989 nám priniesli obrovské zmeny: máme demokraciu, na Slovensku platíme eurom, voľne cestujeme po Európe, sme členom EÚ a NATO. Kde je dnes Barma po protestoch v auguste 1988, ktoré ste ako jeden zo študentských vodcov organizovali?
" V roku 1988 sme ako študenti zaplatili za protesty vysokú cenu. Ale pootvorili sme trochu dvere. Relatívne slobodné voľby sa konali v roku 1990 a jasne ich vyhrala Národná liga za demokraciu na čele s Aung San Su Ťij, dnes nositeľkou Nobelovej ceny za mier. Bola príležitosť na zavedenie skutočnej demokracie v Barme. Ale armáda odmietla odovzdať moc a uznať výsledok volieb. Teraz, ako dôsledok premárnenej šance, máme takmer dvetisíc politických väzňov."
Ako sa vojenská junta drží pri moci?
"S pomocou zahraničných investorov drancuje naše prírodné zdroje. Skonfiškovali krajinu bez náhrady, ľudí násilne presídľujú, využívajú ich na nútené práce a bránia im v ich tradičnom spôsobe života. Produkty, elektrina, drahokamy, drevo, plyn idú do Číny, Thajska a iných krajín vrátane štátov Európskej únie aj napriek sankciám. Profitujú z toho zahraniční investori a naši generáli, ktorí majú kontá v singapurských a ďalších bankách. Máme parlament a vládu, ktorá vznikla po totálne zmanipulovaných voľbách. A máme vojenskú ústavu, ktorá udrží pri moci armádu a navždy zakazuje Su Ťij a demokratickým lídrom, ktorí sú teraz vo väzení, vrátiť sa niekedy do politiky. Takže máme politických väzňov, vojnu armády s etnickými skupinami, drancovanie prírodných zdrojov, masové porušovanie ľudských práv a zrejme vojnové zločiny."
Prečo je také ťažké zmeniť pomery v Barme?
"Keď Československo a stredná Európa prežívali svoje pokojné revolúcie v roku 1989 mali silnú podporu západnej Európy a Spojených štátov a necítili silný odpor z Moskvy. My sme nemali regionálnu podporu pre zmeny. To je jeden z hlavných problémov pre demokratické zmeny v Barme."
Po revolúcii vás v marci 1990 zatkli a odsúdili na sedem rokov väzenia. Ako ste ich prežili?
"Bol som v malej cele 23 hodín a 40 minút každý deň. Sám. Len 20 minút som mal na vychádzku. Nič na čítanie, nič na robenie. Len jedna deka a dva poháre - jeden na toaletu, jeden na pitie. Ale vojenský vyšetrovateľ ma inšpiroval, ako prežiť a nezblázniť sa. Povedal mi: Keď vyjdeš von, budeš nepoužiteľný. Keď som to počul, vedel som, čo musím urobiť. Rozhodol som sa študovať."
Je to v takej situácii vôbec možné?
"Našiel som vo väzení profesora a vždy, keď som ho stretol na chodbe alebo na prechádzke, povedal mi anglickú vetu. Snažil som sa ju zapamätať, napísal som si ju na stenu a naučil som sa po anglicky. V ďalšom väzení som si potom prečítal knihu Nelsona Mandelu Dlhá cesta za slobodou. To ma inšpirovalo."
To, čo ste prežili vy, prežívajú stále tisíce ľudí v Barme. Čo bolo najhoršie vo väzení?
"Najhorší bol rok 1996, keď ma brutálne bili dva týždne, pretože som chcel vo väzení zorganizovať protest. To bolo peklo. Iná mimoriadne tvrdá situácia bola, keď ma po troch rokoch prepustili z väzenia."
Čo sa vtedy stalo?
"Vojenská služba ma nútila, aby som sa stal jej informátorom. Dali mi na výber - buď budeš robiť pre nás, alebo sa vrátiš do väzenia. Moja mama nechcela, aby som sa tam vrátil. Vždy mi pomáhala a ja som si uvedomoval, že ak ma tam vrátia, nebudem pri nej, keď ma bude potrebovať. Bolo to ťažké osobné rozhodnutie, ale odmietol som a vrátil som sa na ďalšie štyri roky do toho pekla."
V roku 2007 zažila Barma tzv. šafranovú revolúciu. Aj tú potlačila armáda.
"Je ťažké dosiahnuť zmenu, ak armáda nie je na strane ľudí. V Egypte či Tunisku nešla armáda proti davu. V Líbyi a Sýrii to bolo iné a vidíte, čo to spravilo. Krviprelievanie a totálny chaos. Pokojné demonštrácie nemajú šancu na úspech, keď je armáda pripravená strieľať. Preto je potrebný medzinárodný tlak, aby vlády pochopili, že cena za porušovanie ľudských práv bude vysoká."
Vojenskú juntu neoslabil ani cyklón Nargis, pri ktorom zahynulo 100-tisíc ľudí a ďalší potom, čo junta zadržiavala medzinárodnú pomoc. Ako to?
"Režim je krutý. Nestaral sa o ľudí, až kým sa nezačal obávať medzinárodného tlaku. Vždy dáva na prvé miesto svoje záujmy, utrpenie ľudí ho netrápi, ani ich protesty."
Prvé voľby po 20 rokoch sa skončili víťazstvom generálov, ktorí sa pred voľbami prezliekli za politikov. Ako je nová vláda po viac ako 100 dňoch v úrade?
"Nevidím veľký rozdiel v porovnaní so starými vládami. Vláda sa len teraz snaží pôsobiť pozitívnejšie navonok, stará sa o svoj obraz a medzinárodnú mienku, aby dostala predsedníctvo v Združení krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN), aby sa zrušili medzinárodné sankcie, aby prilákala investície."
Minulý rok režim prepustil po rokoch z domáceho väzenia Su Ťij. Môže to niečo zmeniť?
"Su Ťij nemôže bojovať sama, len s pomocou ľudí a medzinárodnej komunity sa dá zvýšiť tlak na režim, aby sa začal skutočný proces transformácie."
Ako žijú ľudia v Barme?
"Väčšina ľudí v takmer 50-miliónovej krajine je stále chudobná a chýba im možnosť vzdelávania. Mnohí nemajú celý deň elektrinu. A stále sa boja. Niektorí majú internet i možnosť komunikovať so svetom."
Aký je pre vás život v Thajsku, kam vás donútili odísť?
"Thajsko je oveľa slobodnejšia krajina ako Barma."
Povedali ste, že pomôcť Barme nie je pre svet misson impossible. Stále tomu veríte?
"Určite. Desaťročia sme počúvali, že v arabskom svete sa nič nezmení. A pozrite sa, čo sa stalo. A čo môže urobiť slobodný svet? Vezmite si vašu krajinu. Žili ste v diktatúre a prešli ste transformáciou. Vy viete presne pochopiť našu situáciu."
Čo by sme teda podľa vás mali urobiť my?
"Moja rada je, len použite svoje skúsenosti a svoje základné inštinkty a budete vedieť, čo je a čo nie je správna politika voči mojej krajine. Sú tu odvážni disidenti a aktivisti za ľudské práva, ktorí sú schopní urobiť zmeny, tak ich prosím neopustite a podporujte ich. Niektoré režimy sveta sú dnes lepšie pri manipulovaní s medzinárodnou mienkou, takže je potrebný pozornejší prehľad a analýza toho, čo sa deje v spoločnosti pod povrchom manipulácie a strachu."
Väzenská cela v Barme.
