V článku sa správne uvádza, že takéto riešenie prináša aj úskalia.
To, keď potomok uchopí dar od svojho rodiča ako príležitosť, aby nehnuteľnosť zabral len pre seba.
Dokonca sú aj takí, ktorí pre nedostatok rešpektu k súkromnému vlastníctvu svojich rodičov, ich vytláčajú spod vlastnej strechy aj bez obdarovania. A často s pomocou partnerov.
A teraz k protinožcom. Tu existuje aj iný spôsob, ako môže naložiť senior s nehnuteľnosťou. Banky v Austrálii majú na to produkt: pôžičku oproti nehnuteľnosti, ktorú penzista nemusí splácať. Keď odíde na druhý svet, nehnuteľnosť dostane banka. S peniazmi senior získa, samozrejme, aj právo na dožitie vo „svojom“ dome.
Môj priateľ v Bratislave túži po tom, aby jeseň života strávil na Tahiti, má gauguinovský syndróm. Takýto produkt by sa mu mohol hodiť. S druhým pilierom si nevystačí.
A tak sa vynára otázka, kam až siahajú záväzky rodičov voči svojim deťom. K ich dospelosti či až za smrť? Panuje aspoň mravný súhlas s tým, že súčasné generácie by mali cítiť zodpovednosť za život budúcich generácií. Preto by sa mali šetrne správať k životnému prostrediu, k zadlžovaniu. No ani to dobre nefunguje. Deti sú skrátka problém. Vlastné i cudzie.
