Adina má cez štyridsať, Ofir niečo po päťdesiatke a manželmi sú štrnásť rokov. Majú tri deti, dvoch školákov a jedného predškoláka.
Do manželstva vstupovali ako zrelí dospelí s pracovnými kariérami v zahraničí. Hoci nezačínali s jednou perinou a príborom, stále sú odkázaní na finančnú výpomoc rodičov, ktorí sú dávno v dôchodku. Takto žijú mnohí Izraelčania. „Bez babky a dedka to jednoducho nejde,“ hovorí Adina.
Tel Aviv je iný
Nežijú v okolí Tel Avivu, kde sú tradične vyššie ceny, ale aj lepšie pracovné a vzdelávacie príležitosti, slušná verejná doprava, nočný život, nádych svetáctva. O ľuďoch z centrálneho Izraela sa hovorí, že žijú v bubline. „Ženy z Tel Avivu majú tri deti, ktoré majú najnovšie mobily. Tieto ženy chodia každý týždeň ku kaderníkovi a na manikúru.
Pracujú na pol úväzka a majú pani, čo im uprace, navarí a ožehlí na celý týždeň,“ napísal ktosi na internetovej diskusii o súčasných protestoch.
Keď to počuje 34-ročná Reut Orenová, ktorá už desať dní stanuje na hlavnom telavivskom bulvári, úprimne sa zasmeje. „No keby som takto žila, tak tu asi nebudem vykrikovať do úmoru, že mám problém vyžiť.“
Reut a jej manžel pracujú ako manažéri na strednej úrovni. Pracujú desať hodín denne, zarábajú o niečo viac, ako je priemer (priemerná mzda je okolo 1700 eur, ale vysoké percento ľudí pracuje za menej ako sedemsto eur) a obaja sú permanentne v mínuse.
Celú jednu mzdu zhltne hypotéka (platiť ju budú 35 rokov), jasle pre ich 14-mesačného syna stoja mesačne 800 eur. Ak idete do supermarketu, 100 eur vám stačí na (veľmi) skromný nákup, komunálna daň je okolo 100 eur na mesiac. Vysoké sú aj ceny energií.
Muž s dvoma titulmi
Drahota ničí strednú vrstvu. V uliciach izraelských miest protestujú vysokoškolsky vzdelaní profesionáli, bývalí vojaci z elitných jednotiek, otcovia a mamy troch, štyroch detí. Teda ľudia, na ktorých sa Izrael spoliehal. Pracovití ľudia s novou generáciou, ktorá je pre demografickú stabilitu v štáte nesmierne dôležitá.
Títo ľudia však majú pocit, že štát na nich kašle. Platia vysoké dane, trápi ich nedostatok dostupného bývania a na periférii, kde sú relatívne nižšie ceny, majú zasa málo pracovných príležitostí.
Ako Adina a Ofir, ktorí žijú v malom mestečku neďaleko Haify. Adina pracuje pre firmu, ktoré distribuuje farmaceutické výrobky. Veľa cestuje, často po nociach. Ofir pracoval dlhé roky pre počítačové firmy. Keď odmietal pracovať do úmoru, vyhodili ho.
Dva roky bol bez práce, potom si urobil učiteľský kurz a začal učiť na strednej škole. Hoci kurz mu platilo ministerstvo školstva, po necelom roku mu povedali, že ho nepotrebujú. Zasa je doma. Na krku hypotéka za nový dom, tri deti a každý mesiac čakanie na šek od otca a svokra.
Päťdesiatročný muž s dvoma titulmi, dôstojník špeciálnych jednotiek vo výslužbe sa bojí, či jeho deti vôbec budú môcť študovať. O tom, že by im mohol pomáhať tak, ako jemu pomáhajú rodičia, môže len snívať.
0fir nie je ľavičiar (jeho rodičia utiekli z Maďarska po revolúcii v roku 1956), ale podobne ako mnohí vidí problém v tom, že niektorí ľudia v Izraeli sú bohatí až príliš.
Nástenka hanby
Nie nadarmo majú v stanovom mestečku v Tel Avive nástenku hanby s pár menami. Pre astronomické príjmy týchto ľudí vyzerá priemerná mzda v Izraeli slušne, ale dosiahne na ňu čoraz menej ľudí. Mnohí sa ocitli v sivej zóne, keď ledva prežívajú, no ešte stále nemajú nárok na sociálnu výpomoc od štátu.
Ekonomickí analytici hovoria, že problémom nie sú len toprodiny, ale aj vysoké daňové zaťaženie, tradičná ochrana domácich poľnohospodárskych výrobcov (liter mlieka preto stojí v Izraeli euro a dvadsať centov), ale aj vysoké náklady na bezpečnosť a obranu, lebo Izrael je v permanentnom ohrození.
Problematická je byrokracia na pozemkových úradoch, stavebné povolenia sú nočnou morou, pomalé sú sociálne úrady a napriek špičkovej úrovni sa zhoršuje dostupnosť zdravotníckych služieb.
Politici sa tvária, že s tým chcú niečo robiť a chodia diskutovať do stanového mestečka. Odvahu prísť medzi demonštrantov našlo aj pár z vrchných sto boháčov. Ľudia si ich vypočujú, ale netlieskajú.
„Ťažko môže rozumieť niekomu, kto sa rozhoduje, či zaplatí dieťaťu krúžok, alebo si kúpi na splátky novú chladničku, niekto, koho jeho obľúbený pes stojí týždenne 400 eur,“ hovorí Reut Orenová.
Vykloktá si hrdlo, aby mohla kričať a ponáhľa sa vyrobiť ďalší plagát. Je na ňom napísané. „Politici, choďte domov! Potom pôjdeme aj my.“
Stanové mestečko v Tel Avive.
TASR/AP
Autor: Z Tel Avivu od našej spolupracovníčky Jany Shemesh
